Každý veľkňaz, vybraný spomedzi ľudí, býva ustanovený ako zástupca ľudí pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy, pretože môže spolucítiť s nevedomými a blúdiacimi, keďže aj sám podlieha slabosti. List Židom 5,1-2

Sýty hladnému neverí, hovorí staré slovenské príslovie. Nie vždy je totiž jednoduché a prirodzené vcítiť sa do situácie druhých, keď sa nachádzame v odlišnej situácii ako oni. A práve túto odlišnosť nám pomáha prekonať súcit.
Človek má potrebný súcit s ľuďmi, ktorí sú mu blízki a v niečom podobní. Ale sú napríklad ľudia, ktorí nám ublížili, a s tými súcit zvyčajne nemáme.
V Starej zmluve bol najvyššou pozemskou náboženskou autoritou veľkňaz. Mal naznačovať, čo Boh robí v nebeskej svätyni, ale v jeho osobe sa tiež ukazovalo, že Ježiš raz na seba vezme ľudskú prirodzenosť. Veľkňaz mal však rovnaké ľudské slabosti ako všetci okolo, ktorým mal slúžiť.
Ježiš zlyhávajúci a slabý rozhodne nebol. V niektorých ľuďoch to vyvoláva pochybnosti o jeho súcite s nami. Je Boh len prísny sudca, ukazujúci nám zákon, ktorý nie je v našich silách dodržať, a keď zlyháme, zlomí nad nami palicu? Naopak, Boh je dokonalý aj vo svojom súcite. Považuje nás za svojich najbližších, a preto sa za nás obetoval.

Bože, nech sa môj súcit neobmedzuje len na tých, ktorí sú mi blízki. Pomôž mi súcitiť aj s tými, ktorí sa proti mne stavajú.

Jiří Pavlán