Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí.“ A otec im majetok rozdelil. Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal, odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil.

Luk 15,11–13

Stratený syn na dne svojej biedy vstúpil do seba. Rozhodol sa, že sa vráti k otcovi a vyzná mu svoju vinu:

„Otče, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ Tým ukázal, ako málo chápe lásku svojho otca.

Keď marnotratný syn pred časom bezstarostne opúšťal otcovský dom, neuvedomoval si, akú bolesť a túžbu zanechal v srdci svojho otca. Keď sa potom veselil a hýril so svojimi márnotratnými spoločníkmi, nepomyslel, aký žiaľ doľahol na rodičovský dom. Ani keď sa vracal domov, netušil, že niekto môže túžobne očakávať jeho návrat. Ešte bol ďaleko, keď ho otec spoznal. Láska totiž rozpoznáva rýchlo a spoľahlivo. Otec sa zľutoval nad ním, pribehol k nemu a dlho ho držal v objatí.

Keď syn dospieval, otec sa mu javil ako tvrdý a prísny vládca. Teraz ho videl celkom inak. (KP 156.157; COL 202.203)

Drahý Otec, ďakujeme za otvorenú náruč. Tešíme sa na Tvoje objatie.