Ďakujte Hospodinovi, vzývajte jeho meno! Medzi národmi oznamujte jeho skutky! Spievajte mu, hrajte mu! Rozprávajte o všetkých jeho divoch! Žalmy 105,1.2

Keby sme viac premýšľali o Ježišovi a menej o sebe, oveľa živšie by sme cítili jeho prítomnosť. Keby naše myšlienky patrili Bohu tak často, ako nám On poskytuje dôkazy o svojej starostlivosti, mysleli by sme na neho stále, radostne by sme o ňom rozprávali iným a chválili ho. O časných veciach hovoríme preto, lebo sa o ne zaujímame. Hovorievame o priateľoch, pretože ich milujeme a s nimi súvisia naše radosti i zármutky. Máme však neporovnateľne väčší dôvod milovať Boha než svojich pozemských priateľov. Tým najprirodzenejším prejavom nášho života by teda malo byť uvažovanie o ňom, o jeho dobrote a svedectvo o jeho moci. Hojné dary, ktorými nás zahŕňa, by nemali pohltiť naše myšlienky a lásku natoľko, že by nám nič nezostalo pre Boha. Ony nám ho majú pripomínať a spájať nás zväzkami lásky a vďačnosti k nášmu nebeskému Dobrodincovi. Zhoďme zo seba okovy prízemnosti a obráťme oči k otvoreným dverám nebeskej svätyne, kde svetlo Božej slávy žiari v tvári Krista, ktorý „môže dokonale spasiť tých, čo skrze neho pristupujú k Bohu“.
Naša zbožnosť by sa nemala prejavovať len prosením a prijímaním. Nemyslime stále len na svoje potreby, ale aj na vďačnosť za prijaté požehnania… Ako málo velebíme Boha za všetko, čo pre nás urobil! (Žid 7,25) (SC 102.103; CK 69)

Láskavý Pane, pomôž nám myslieť viac na Teba – Darcu, než na dary, ktoré nám tak štedro dávaš.