Zrno, čo padlo do tŕnia, to sú tí, čo počúvajú, ale v živote ich udusia starosti, bohatstvo a rozkoše života, takže úrodu neprinesú.

Lukáš 8,14

V príbehu o rozsievačovi Ježiš predstavuje aj tretiu skupinu ľudí. Títo počuli „Božie slovo“, ale nemali z neho úžitok, pretože „zrnku pravdy“, ktoré sa usadilo v ich srdciach, nedali šancu priniesť úrodu.

O akých ľudí ide? Sú to ľudia, ktorí sa neustále strachujú a obávajú, čo prinesie zajtrajšok. Majú všetko, čo potrebujú. Mohli by byť šťastní, ale radšej si robia starosti. Majú pocit, že im všetci závidia a chcú im zle. Niekedy vidím v obytných domoch dvere s piatimi zámkami alebo domy obkolesené „palisádami“ ako v stredoveku.

Ak je pre niekoho majetok zmyslom života, má to v živote ťažké. Buď chce viac, alebo sa bojí o to, čo má. Ježiš nás učí, že majetok je prostriedok k životu. Ak prijmem jeho životnú filozofiu, budem sa tešiť z toho, čo mám.

Podobne je to s „rozkošami“. Patria k životu, ale nie sú jeho každodennou súčasťou. Komu sa stanú zmyslom života, zažije sklamanie. Jedného dňa zistí, že rozkoše ho už nerobia šťastným. Kráľ Šalamún to výstižne vyjadril v knihe Kohelet – Kazateľ: „Pomyslel som si: ,Nože, choď, vyskúšaj radosť, uži dobré veci!‘ Veď aj to je márnosť.“ (Koh 2,1)

Šalamún je jedným z mála smrteľníkov, ktorí si mohli dovoliť všetko, čo si zaumienili. Napriek tomu napísal: „Márnosť márností, všetko je márnosť.“ (Koh 1,2) Sám priznáva, že po všetkom, čo v živote vyskúšal, najcennejšou hodnotou života je vzťah so Stvoriteľom. To je jediná vec, ktorá nie je márnosť.