Veď on svojim anjelom prikáže, aby ťa chránili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neudrel nohu o kameň. (Žalm 91,11.12)

Napriek tomu, že každý deň je plný menších dôvodov byť vďačný, podelím sa s vami o veľkú skúsenosť z posledného letného tábora. Mali sme chvíľu čas, a tak som chcela staršiemu bratovi ukázať neďaleký skalný útvar. Keďže z dolnej cesty skalu nebolo vidno, rozhodli sme sa vyliezť po bočnom svahu hore a pokochať sa výhľadom na skalu i údolie.
Svah bol prudký a na niektorých miestach v ňom boli aj kusy kameňov, preto sme museli dávať pozor. Pre mňa to nebolo nič nové, lebo som tou cestou šla už tretíkrát. Rozhodla som sa, že dolu pôjdeme inou cestou, pretože na vlhkých kameňoch sa šmýkalo.
Keď na mňa brat zakričal, že už vidí skalu, bola som takmer na vrchole. Zrazu sa mi však uvoľnil pod rukou kameň a ja som sa kotúľala šialenou rýchlosťou dolu, pričom som volala o pomoc. Nič iné som v tej chvíli robiť nemohla.
Nasledovala prvá pomoc môjho brata, odvoz autom do nemocnice, vyšetrenia a röntgen. Po troch dňoch som sa mohla vrátiť domov. Kotúľala som sa deväť metrov z útesu. Lekári, samozrejme, nevedeli pochopiť, že som „len“ škaredo dotlčená, že nemám nič zlomené, nijaké vnútorné krvácanie. Zostala mi jediná jazva na lýtku a malá lysinka po vyšklbnutých vlasoch.
Nikdy nezabudnem na slová žalmu uvedeného v záhlaví, ktorý mi mama čítala, keď som sa vrátila z nemocnice. Vždy mi bude pripomínať chvíľu, keď mi anjeli zachránili život.
Trvalo mi dlho, kým som sa so všetkým postupne vyrovnala. Som vďačná Bohu za to, že môžem žiť, lebo mi zachránil život – už niekoľkokrát. Hneď po narodení mi vraj lekári nedávali veľkú nádej na prežitie, ale museli konštatovať, že sa stal zázrak. Teraz som to isté musela urobiť aj ja.

Pane Bože, ďakujem, že nás každý deň chrániš a vedieš. Ďakujem Ti, že si mi toľkokrát daroval život. Prosím Ťa, pomôž mi, aby som tento obrovský dar nepremrhala. Chcem Ti slúžiť a byť Ti stále na úžitok.

Veronika Justrová