Z úst detí a dojčiat si si pripravil chválu proti svojim odporcom, aby si umlčal nepriateľa i pomstiteľa. Keď hľadím na tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil… (Žalm 8,3.4)

Som šťastná, keď po dlhej, krutej a mrazivej zime zacítim hrejivé lúče jarného slnka. Je to podobné, ako keď po dlhom odlúčení a vlastnom nezáujme zas zacítim Hospodinovu prítomnosť a lásku. Ráno, cestou do Krnova, som vždy stihla východ slnka. Tešila som sa na chvíľu, keď sa predo mnou ukázalo červené nebo, ktoré ešte skrášľovali siluety Cvilínskej rozhľadne a kostola. Žasla som nad tým, ako je na nebi podpísaná Hospodinova veľkosť a sláva.
Keď som sa rozhliadla okolo seba, mala som pocit, ako keby túto nádheru nikto iný nevidel. Všimla som si, že oproti sedeli dve slečny. Červená žiara im síce osvetľovala profil tváre, ale ony si to nevšímali. Len tak tam sedeli a rozprávali sa o škole a partneroch. Rozoberali účesy a kozmetiku, bavili sa o kráse… Úplne prehliadli nádheru, ktorá sa práve rodila v ich prítomnosti.
Zhon, stres, egocentrizmus – to sú veci, ktoré nás niekedy dokážu úplne zaslepiť. Dajú nám na oči klapky a my prestávame vnímať okolitý svet i to, čo sa okolo nás deje.
Pisateľ 8. žalmu vystihuje, akého mocného a zázračného Boha máme. Začína od veľkolepých zázrakov, ako je narodenie dieťaťa z dvoch obyčajných buniek. Pokračuje k „darom“, ktoré denne dostávame v podobe zmierenia sporu s partnerom alebo ukončenia hádky s nadriadeným. Napokon prichádzajú na rad divy, ktoré sú pre nás také obyčajné a všedné – hviezdnatá obloha, mesiac či slnko.

Stvoriteľ, prosím, pomôž nám zastaviť sa a rozhliadnuť vôkol seba, aby sme si uvedomili, aký si veľký a mocný.

Karolína Olejáková