Vtedy sa otvoria oči slepých aj uši hluchých sa otvoria. Vtedy chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zaplesá… (Iz 35,5.6)

Po mnohých rokoch som sa stretla so svojím spolužiakom z detstva. Roman bol skromný dedinský chlapec, zvyknutý na ťažkú poľnohospodársku prácu. Azda práve fyzická námaha bola príčinou toho, že sa mu v triede nikto nevyrovnal. Bol vynikajúcim športovcom vo všetkých disciplínach – v atletike, gymnastike, plávaní a najviac vo futbale, kde bol postrachom každého brankára. Mala som ho rada pre jeho priateľskú povahu, no v pätnástich rokoch sa naše cesty rozdelili. Odvtedy prešlo vyše 40 rokov…
Keď sme mali stretnutie našej triedy po 45 rokoch, niektorých spolužiakov som spoznala hneď, iných po chvíľke. Do radostnej atmosféry prišiel na vozíčku Roman. Sprevádzala ho jeho manželka, ktorá mu vo všetkom pomáhala. Nemohla som ho spoznať, lebo bol chudý, šedivé vlasy mu veľmi zredli, no jeho milé oči sa nezmenili. Privítali sme sa a rozhovor sa začal…
Dozvedela som sa, že pred mnohými rokmi utrpel ťažký úraz pri autonehode a ochrnuli mu obe nohy. Bolo mi ho ľúto, ale snažila som sa nedávať najavo svoje city. Roman ma prekvapil, keď s úsmevom povedal: „Som veľmi vďačný Helenke, že sa o mňa toľko rokov vzorne stará. Verím, že jej tú starostlivosť a lásku raz odplatím. U Boha poskočím ako jeleň…!“ V jeho i mojich očiach v tú chvíľu zasvietili radostné hviezdičky. Zo srdca mu prajem, aby sa nádej, ktorú u Pána Boha našiel, raz splnila v Božom kráľovstve…

Pane Ježišu, Ty si počas svojho života na zemi videl veľa ľudského utrpenia. Uzdravoval si chorých, kriesil mŕtvych a chromým si vracal schopnosť chodiť. Len Ty máš tú úžasnú moc vzkriesiť nás raz z mŕtvych a vrátiť nám zdravie. Prosím Ťa, posilňuj všetkých chorých ľudí nádejou, že u Teba, v Božom kráľovstve, sa budú radovať zo svojho zdravia. Za túto úžasnú nádej som Ti vďačná a milujem Ťa…

H. M.