Aj on si vzal dieťa do náručia a velebil Boha slovami: „Teraz, Pane, prepustíš v pokoji svojho služobníka podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu…“

Lukáš 2,28–30

Simeon drží v náručí malé dieťa. Na prvý pohľad sa nelíši od ostatných detí, ktoré v ten deň rodičia priniesli do chrámu. A predsa. V dieťati, ktoré má v náručí, starec vidí Mesiáša.

Simeon celý život slúžil Bohu a ľuďom. Lukáš o ňom píše, že to bol „spravodlivý a zbožný muž“, ktorý „očakával radosť Izraela a Duch Svätý bol s ním“. Celý svoj život zasvätil Bohu. Teraz je na konci svojej cesty. Simeon to vie.

Ako si môže byť istý, že jeho misia sa skončila? Lukáš hovorí, že mu „Duch Svätý predpovedal, že neuvidí smrť, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“. Simeon sa každý deň rozprával so svojím Bohom. Hovoril mu o svojich plánoch. Pýtal sa, čo má robiť a ako to má robiť. Bol zvyknutý počúvať Boha. Rešpektoval jeho zákony, ktoré ovplyvňovali všetko, čo robil. Miloval Boha celým srdcom a svojich blížnych ako seba samého.

Simeon drží v náručí malého Ježiša a vidí v ňom svojho Spasiteľa. Chváli Boha a raduje sa. Vie, že Písma, ktoré celý život študoval, neklamali. Pán splnil svoj sľub. Mesiáš prišiel a Simeon môže v pokoji odísť z tohto sveta. Jeho pozemská misia sa skončila. Vie, že zomrie, ale nebojí sa. Teší sa, že keď ho Boh jedného dňa vzkriesi k večnému životu, opäť uvidí Spasiteľa. Ježiš už nebude malým dieťaťom, ale Kráľom kráľov a Pánom pánov.