Všetci plakali a kvílili nad ňou. Ježiš však povedal: „Neplačte! Neumrela, ale spí.“ No oni ho vysmiali, lebo vedeli, že umrela.

Lukáš 8,52.53

Jairos prichádza s Ježišom domov. Na dvore ich vítajú plačúce ženy. Jairova dcéra zomrela. Služobníctvo už začalo pripravovať pohreb. Podľa vtedajšej tradície museli mŕtveho pochovať do západu slnka.

Ježišove slová považovali za zlý vtip. Hoci sa mu posmievali, s radosťou a veselou náladou to nemalo nič spoločné. Mysleli si, že je blázon. Všetci vedeli, že dievča je mŕtve.

Ježiš však nedbá na ich posmešky. Na jeho príkaz Jairos vykáže všetkých hostí z domu. Zostane len Ježiš, jeho učeníci, blízki príbuzní mŕtveho dievčaťa… a veľké očakávanie neznámeho. Vráti Ježiš život dieťaťu, ktoré leží nehybne a bez dychu vo svojej posteli? Je pre neho smrť naozaj len spánok? Urobí zázrak?

Hovorí sa, že „topiaci sa chytá slamky“. Otec mŕtveho dievčaťa sa zúfalo drží Ježišovho prísľubu. Hoci si nevie predstaviť, ako to Ježiš urobí, verí, že sa stane niečo božské. Možno sa to bude podobať tomu, keď Stvoriteľ na začiatku stvoril človeka a vdýchol mu život.

Jairos prejavil neuveriteľnú vieru. Nedbal na posmešky tých, ktorí neverili, že Ježiš môže jeho dcére vrátiť život. Priviedol Ježiša domov, aj keď vedel, že jeho dcéra je mŕtva.

Smrť, ktorá pre nás znamená koniec, Ježiš považuje za spánok, z ktorého nás môže prebudiť. Táto viera pomohla Jairovi a dodáva odvahu všetkým mučeníkom od čias prvých kresťanov až podnes.