Dávaš mi poznať cestu života, plnosť radosti v tvojej prítomnosti. Po tvojej pravici je večná blaženosť. Žalmy 16,11

Moja najsilnejšia životná skúsenosť sa začala v kempe na rieke Sázava, keď som mal 23. Gábina, háčik z môjho člna, ma, presvedčeného neznaboha, zoznámila so živým Bohom. Bolo to natoľko inšpiratívne, že som v noci nemohol zaspať. Zo spacáka som hľadel do hviezdnej oblohy a prvýkrát v živote som sa vedome modlil: „Bože, ak si, daj sa mi spoznať.“ V tú chvíľu sa v mojich ušiach rozoznelo hromové „Som!“.
O pár dní sa ma dvaja známi spýtali, či by som s nimi nešiel hľadať prácu do Viedne (na čiernom trhu, písal sa rok 1991). Tam si ma vybrali dvaja o chlp starší civilkári a odviezli ma na stavbu. Keď sa o 16.30 chystali na odchod, položili mi štyri otázky. Najdôležitejšia pre môj ďalší život bola tá posledná: „Si veriaci?“
Keby som odpovedal nie, znamenalo by to, že som hlasu v ušiach neuveril. Keby som odpovedal áno, už nikdy o sebe nebudem môcť povedať, že som neveriaci. A budem sa musieť zmeniť. Povedal som áno.
Mimochodom, keď som nedávno zase stretol Gábinu, s obdivom mi povedala: „Ty ešte stále veríš?“ Vďaka Bohu. Áno!

Pane, ďakujeme, že sa nám dávaš poznať a že zhora dokonale dozeráš na chodníky našich životov.

Aleš Kocián