Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať. Matúš 5,3–42
„Oko za oko, zub za zub.“ To, že tento princíp nazývame spravodlivosťou, je pochopiteľné, ale je zarážajúce, ak nám na ňom nepríde nič zvláštne. Zvláštne je na ňom totiž toto: Povedzme, že jeden človek zlomil druhému ruku. Najželateľnejšia náprava situácie by zaiste bola uzdraviť zlomenú ruku. Ale keďže toto nevieme, zlomíme ruku aj páchateľovi a nazveme to spravodlivosť. Aj takáto spravodlivosť má síce svoj zmysel – má výchovný a výstražný charakter a pomáha zachovať v spoločnosti aký-taký poriadok. Ale tomu prvému človeku to nijako nepomôže. Po našom vykonaní spravodlivosti tu máme namiesto jednej zlomeniny dve.
Pred Kristovým príchodom ľudia nevedeli zjednať spravodlivosť iným spôsobom. Ale Kristus nám prišiel dať viac. Prišiel nám dať spravodlivosť, ktorá nespôsobuje škodu vinníkovi, ale napráva škodu poškodenému. Ukázal nám to na vlastnom príklade. Nespravodlivosť, ktorú na ňom ľudia spáchali – úkladnú vraždu – nechce napraviť smrťou vrahov. Chce spravodlivosť, ktorá vzkriesi zavraždeného a hriešnikov pohne k pokániu.
Túto spravodlivosť, ktorú Boh ukázal vzkriesením Krista, chce darovať aj nám. Výrok o láske k nepriateľom je zjavením, šokujúcou novinkou. Predtým niečo také nebolo možné, ale teraz už áno. Nemusíme sa usilovať o nedokonalú spravodlivosť, ktorá spôsobí škodu páchateľovi. Páchateľovi môžeme odpustiť a uchádzať sa tak o Božiu spravodlivosť, ktorá napraví to, v čom nám bolo ublížené. Náš Boh dokáže vzkriesiť k životu aj mŕtvych, a tak ne-existuje škoda, ktorú by nevedel napraviť.
„Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, čo vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia…“ (Matúš 5,44)
