Zveľadil som svoje diela: postavil som si domy, vysadil som si vinice, urobil som si záhrady a parky, vysadil som v nich rozmanité ovocné stromy, urobil som si jazerá, aby zavlažovali les rastúcich stromov… No keď som sa pozeral na celú moju činnosť, ktorú vykonali moje ruky, a na námahu, ktorú som na ňu vynaložil, a hľa — všetko bola márnosť a honba za vetrom. Niet trvalého zisku pod slnkom. Kazateľ 2,4-6.11

Môj známy žil iba pre svoju prácu. Spočiatku bolo jeho podnikanie úspešné. Keď však prišla zrazu rakovina, predal svoj podnik synovi. Ten jeho firmu v priebehu niekoľkých týždňov zruinoval. Po tomto zistení situáciu neuniesol a spáchal samovraždu.
Šalamún bol vzdelaný a inteligentný človek, jeho IQ by s prehľadom stačilo na členstvo v Mense. Kým svoju múdrosť využíval pre rozkvet kráľovstva, vznikali úžasné stavby, nádherné sady a vinice. S úžasom sa všetkým nadchýnal a obdivoval všadeprítomný rozmach. Napriek tomu, že bol na svoje diela hrdý, musel konštatovať, že všetko je to len márnosť.
Veľa vorkoholikov obetuje svoj život práci. Veria, že keď vykonajú niečo veľké, zapíšu sa do dejín a zaistia si tým „večnosť“. Podľa Šalamúna je to však zbytočná námaha, obyčajná „honba za vetrom“. Vidíme to aj na príklade Šalamúnovho syna… Keď Šalamún zomrel, jeho syn dokázal v priebehu niekoľkých dní zničiť všetko, čo on celý život budoval.
Urobiť si kariéru, postaviť niečo veľkolepé… Nebolo by však dobré pod vplyvom Šalamúnových slov tento sen mnohých z nás prehodnotiť? Budujme, pracujme, ale nezabúdajme, že to najväčšie šťastie nájdeme vo vzťahu s Bohom a so svojimi blízkymi.

Dobrý Bože, nauč ma pracovať, aby som nebol lenivec, ale tak, aby sa mi práca nestala bohom. Naplň ma vďačnou radosťou.