Živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nevedia nič. Niet pre nich viac odmeny, lebo ich pamiatka je zabudnutá. Kazateľ 9,5

Smrť nepatrí medzi témy, o ktorých sa radi rozprávame, a preto sa myšlienkam o smrti radšej vyhýbame. Paradoxne aj tí, ktorí hovoria, že sa smrti neboja, majú strach z umierania.
Šalamún prezrádza o smrti zásadné informácie. Je to realita, s ktorou musíme počítať. S mojím posledným výdychom sa končí moja šanca na zmenu večného údelu a s mojím skonom umiera aj akákoľvek možnosť zmeny verdiktu, ktorý o mne raz zaznie na Božom súde. O tom, či budem vzkriesený k večnému životu, alebo odsúdený na smrť, z ktorej žiadne vzkriesenie nebude, rozhodujem už počas svojho života.
Šalamúnove slová sú zlou správou pre tých, ktorí sa spoliehajú na „posmrtnú šancu“. Je jedno, či tým myslia „prevteľovanie duše“, alebo „očistec“. Nič také totiž podľa knihy Kazateľ neexistuje. Istotu „večného bytia“ môžem získať, iba kým žijem. Len čo zomriem, moje šance sa končia. Apoštol Pavol nás preto varuje a pripomína nám Dávidove slová: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“ (Heb 4,7)
Stvoriteľ do nás vložil túžbu po večnosti. Diabol však už od čias raja tvrdí, že smrť vlastne neexistuje. Mnohí tomu naivne uverili. Šalamún mi preto radí, aby som hľadal naplnenie túžby po večnosti skôr, ako ma o túto šancu smrť pripraví.

Bože, ďakujem Ti za túžbu, ktorú si mi vložil dovnútra. Chcem ju s Tvojou pomocou naplniť a aj dnes chcem hľadať svoju večnosť u Teba.