Tí totiž, čo dobre konali diakonskú službu, získavajú si dobrú povesť a veľkú odvahu vo viere v Krista Ježiša. (1Tim 3,13)

Keď som sa narodil, moja mama bola neveriaca. O niekoľko rokov spoznala Pána Boha, bola pokrstená a stala sa členkou Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Ako to tak býva, aj ja som so sestrou zažil najťažšie chvíle detstva, keď sa v našich dvanástich rokoch rodičia rozviedli.
Už ako malé deti nás mama brávala na bohoslužbu, takže sme v „adventistickej viere“ vyrástli. Chodieval som pravidelne do detskej sobotnej škôlky, neskôr do sobotnej školy dospelých. Až do osemnástich rokov som však nikdy nezostal na kázeň, lebo ma to nelákalo. Po skončení sobotnej školy som sa hneď ponáhľal domov. Nechodil som ani na stretnutia mládeže.
Všetko sa zmenilo, keď som dosiahol plnoletosť. Rozhodol som sa, že zostanem aj na kázeň. Potom som začal chodiť na schôdzky mládeže, ktoré sa konali vždy v utorok večer a v sobotu poobede. Bol som rád, že som zapadol medzi ostatných mládežníkov. Vďaka tomu som sa začal v zbore cítiť veľmi dobre, a keď som dostal ponuku študovať Bibliu, s radosťou som ju prijal. O necelý rok som bol pokrstený, a krátko nato som oslávil dvadsiate narodeniny.
Počas posledného roku pred krstom sa „z viery mojej matky“ stala moja „osobná viera v Boha“. V nasledujúcich mesiacoch som sa vo veľkom zapojil do plánovania mládežníckych aktivít. Práve to som potreboval. Tento impulz naštartoval moju budúcnosť a dnes môžem byť kazateľom.
Prišiel som k Bohu vďaka vzťahom s ľuďmi a zapojeniu do služby. Ľudia v zbore mi dôverovali, vďaka čomu som mohol byť užitočný. Je to pomoc a služba iným, ktorá podporuje rast našej viery v Boha.

Pane Ježišu, nauč nás všímať si ľudí v zbore. Pomáhaj nám s nimi budovať dobré vzťahy a daj nám odvahu zapojiť ich do služby pre Teba a druhých ľudí. Prehlbuj vieru nás všetkých. Kiež je ich aj naša služba Tebou požehnaná. Amen.

Honza Havelka