Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Lukáš 14,11

Ako býva bolestný pád z veľkých výšok, tak aj vedomie poníženia v očiach ľudí, na ktorých mienke mi záleží. Veď byť „niekto“ v spoločnosti priateľov, obsadiť miesto, ktoré zo mňa urobí stredobod pozornosti, to občas láka asi každého. Komu by nelichotili prejavy čo i malej úcty? Ježiš mi dnes ponúka „návod“, ako sa mám zachovať, keď ma prepadne chuť niečo znamenať, byť niekým v očiach sveta. V takýchto prípadoch ma Ježiš pozýva, aby som kráčal jeho cestou. On sa nenechal obsluhovať, ale slúžil. Nezakladal si na postavení, veľkosť človeka nehodnotil podľa pozície v spoločenskom rebríčku, ale podľa ochoty byť k dispozícii druhým, obetovať sa, pomôcť.
Ježiš prišiel, aby slúžil. Učil, že zmyslom života je služba. Služba nás spája s Bohom i s ľuďmi. Slúžiť znamená milovať a milovať znamená podobať sa Bohu.
Musím uznať, že ako v každom, tak aj vo mne je zakorenená túžba po uznaní, túžba niečo znamenať v očiach ľudí. Aby som kráčal Ježišovou cestou pokory, nevyhnutne musím spolupracovať s Božou milosťou a denne prosiť o pokoru a poníženosť.
Nesmiem sa diviť, ak Boh dopustil lekcie pokorenia môjho ega, lebo byť pokorný bez pokorenia sa nedá, rovnako ani byť trpezlivý bez prežívania utrpenia. Ak sa dokážeš ponížiť a pokoriť pred Bohom, budeš môcť stáť vzpriamene pred všetkými ľuďmi.
Skús sa aj dnes naučiť niečo z lekcie poníženia a služby.
„Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Matúš 12,18)