Nato zvinul knihu, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli naňho… Všetci mu prisviedčali a obdivovali jeho láskavú reč, ktorá vychádzala z jeho úst. A hovorili si: „Či to nie je Jozefov syn?“

Lukáš 4,20.22

Každý z nás sa z času na čas stane stredobodom pozornosti. Zvyčajne sa to stáva, keď urobíme niečo trápne. Tieto nepríjemné okamihy nám potom ostávajú v pamäti.

V texte čítame, že oči všetkých sa upreli na Ježiša. Nie, neurobil nič trápne. Len prečítal slová proroka Izaiáša o Mesiášovi: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom. Poslal ma vyhlásiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť a vyhlásiť milostivý rok Pána.“ (Lk 4,18.19)

Keď dočítal a posadil si, všetci si uvedomili, že Izaiáš hovorí o ňom. On je zasľúbený Mesiáš. Jediný problém bol v tom, že ho poznali ako chlapca, ktorý sa vyučil za tesára u svojho nevlastného otca. V poslucháčoch prebiehal zvláštny boj. Nádej, o ktorej práve počuli, bojovala s predstavou, ktorú im duchovní vodcovia vštepovali celé roky.

Pred nimi je Mesiáš. Mohli by sa tešiť. Sú však takí zviazaní tradičným výkladom Izaiáša, že radšej povedia: „Môže byť azda tesár Mesiášom?“

Dnes zažívame niečo podobné. Médiá nám hovoria, čomu máme veriť a ako máme veriť. Chcú, aby sme sa stali súčasťou „stáda“. Druhou možnosťou je Ježiš, ktorý mi ponúka slobodu, poznanie pravdy a schopnosť vidieť „za horizont“ prítomnosti.