Skrúšený duch, to je obeta Bohu; skrúšeným a zdrveným srdcom nepohŕdaš, Bože.

Ž 51,19

Dávidov príbeh je jedným z najpôsobivejších svedectiev o tom, aké nebezpečenstvá ohrozujú človeka. Je to moc, bohatstvo a svetské pocty, teda všetko, po čom ľudia najviac túžia. Len málokto by s podobnými skúsenosťami, aké získal Dávid, bol lepšie pripravený na to, aby v takej skúške obstál. Dlhoročný pastiersky život ho naučil skromnosti, trpezlivosti a starostlivosti o stáda. Kontaktom s prírodou v samote pahorkov sa rozvíjalo jeho básnické a hudobné nadanie. Tam rozmýšľal o Stvoriteľovi a o jeho diele. V pustatine sa naučil dodržiavať stanovený poriadok, poznal sebazapieranie a nadobudol odvahu, silu a trpezlivú dôveru v Boha. Takouto prípravou viedol Hospodin Dávida na trón Izraela. Dávid poznal jedinečné prejavy Božej lásky. Duch Boží ho štedro obdaril. Na Saulovom príklade poznal, aká bezcenná je ľudská múdrosť, ak sa neopiera o múdrosť Božiu. A predsa mocenské úspechy a sláva ho natoľko zviedli, že pokušiteľ nad ním neraz zvíťazil.

Dávidov pád bol veľký, no jeho ľútosť bola úprimná, jeho láska vrúcna a jeho viera neochvejná. Odpustené mu boli mnohé hriechy, preto tak mnoho miloval. (PP 568.574; PP 746.754)

Láskavý Pane, z celého srdca ďakujeme za odpustenie. Naplň naše srdce vďačnosťou a láskou.