Vtedy vošiel satan do Judáša, ktorý sa volal Iškariotský a bol z počtu Dvanástich, i šiel a dohovoril sa s veľkňazmi a veliteľmi chrámovej stráže, ako im ho vydá.

Lukáš 22,3.4

Tento text ma núti zamyslieť sa, ako môže satan „vstúpiť do človeka“. Je to vlastne opak toho, keď na človeka zostúpi Duch Svätý. Duch Svätý vždy čaká, či mu dovolíme vstúpiť do nášho srdca. Je satan rovnako ohľaduplný?

V prípade Judáša to komplikuje skutočnosť, že v tej chvíli bol Judáš s Ježišom. Podľa svedectva apoštola Jána sa to dokonca stalo v okamihu, keď mu Ježiš podával chlieb – symbol Ježišovej obete. To je niečo, čo by nás nemalo nechať na pokoji.

Prečo? Mnohí veriaci sú totiž presvedčení, že keď raz za čas navštívia bohoslužbu, ochráni ich to pred pôsobením zla. Tento príbeh ukazuje, že satan môže byť s nami aj na bohoslužbe. Ak na bohoslužbu nejdem s túžbou oslavovať Boha a hľadať jeho vôľu, môže sa mi stať to isté, čo Judášovi. To nie je príjemné zistenie.

Kým ostatní učeníci prijali počas veľkonočnej večere odpustenie, Judáš odišiel obťažený hriechmi viac, ako keď prišiel. Ostatní učeníci sa tešili, že pri umývaní nôh boli umytí aj od svojich hriechov. Judáš odchádza s rozhodnutím zradiť svojho Majstra.

Ako môžem zabrániť satanovi, aby do mňa vstúpil? Jakub radí: „Podriaďte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám.“ (Jk 4,7.8) Má to svoju logiku. Diabol je silnejší ako ja. Sám nad ním nezvíťazím. Keď sa však odovzdám Bohu, On si s ním ľahko poradí.