Veď Otec nikoho ani nesúdi, lež celý súd odovzdal Synovi. Evanjelium podľa Jána 5,22

Myšlienka, že Ježiš je náš sudca, má veľký význam. Možno ste sa niekedy stretli s obrazom súdu, kde ľahostajný, možno až strach vzbudzujúci Boh sedí ako sudca za stolom, zatiaľ čo Ježiš pred ním rozprestiera ruky a naliehavo prosí o milosť pre svojich nasledovníkov.
Takýto obraz nie je pravdivý. Po prvé, Boh Otec nie je ľahostajný ani nenaháňa hrôzu. Nie je to niekto, koho musí Ježiš alebo niekto iný presviedčať. Veď „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil“. (Ján 3,16.17)
Zažeňte každú myšlienku na Boha ako prísneho sudcu, ktorého musí dobrosrdečný Ježiš presviedčať. Sám Otec z hĺbky svojho milujúceho a láskavého srdca inicioval plán spasenia.
Otec tento plán nielen pripravil, ale dokonca Ježišovi zveril súd. To je len začiatok najzaujímavejšej časti tohto príbehu. Sám Ježiš v Ján 12 hovorí, že On odovzdáva súd nám samým.
Zdá sa vám to neuveriteľné? Prečítajme si to spolu: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet odsúdiť, ale spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu. Slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň“. (Ján 12,47.48)
Áno, viem, že Ježiš hovorí, že to budú jeho slová, ktoré budú nakoniec súdiť. Zamyslite sa nad dôsledkami tohto výroku. Každý sám rozhoduje o tom, či ono súdiace slovo prijme, alebo odmietneme. Konečné rozhodnutie, kde strávime večnosť, spočíva teda na nás. Ide o to, aký postoj zaujmeme k Ježišovi a jeho slovu. V tomto zmysle sme sami sebe sudcami.
To isté vyplýva aj z textu Ján 3,36: „Kto verí v Syna, má večný život. Kto však odmieta Syna, neuzrie život, ale spočíva na ňom Boží hnev.“
Máme brať vážne zodpovednosť a príležitosti, ktoré každému z nás Boh prostredníctvom Ježiša dáva.