Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. Evanjelium podľa Matúša 18,4

Naša triedna učiteľka často pripomínala túto ľudovú múdrosť: „S klobúkom v ruke prejdeš sveta kraj!“ Vo svojich šestnástich som jej však veľmi nerozumel.
Naši predkovia neboli hlúpi. Skôr naša doba je šialená, keď si myslíme, že arogancia a tvrdé lakte sú cestou ku šťastiu. Doplácajú na to všetci slabší, veľa detí a mnohí starí ľudia, ktorí nemajú silu brániť sa.
Pravdou je, že ak chce dnes niekto urobiť kariéru, s pokorou a so slušnosťou by veľmi nepochodil. Musí byť servilný voči tým, ktorí sú vyššie, a nekompromisne tvrdý voči všetkým, ktorí sú na rebríčku nižšie. Ísť cez mŕtvoly, a pokojne aj tých, ktorí ešte včera boli kamaráti…
Ale aj pokorný môže stúpať na kariérnom rebríčku. Nie je to rýchly postup, pretože rešpektuje pri ňom anekdotu, ktorá hovorí: „Keď stúpaš hore, po nikom nešliap, raz pôjdeš dole a budeš rád, keď ti niekto pomôže.“
Ježiš hovorí, že pokora je vlastnosť, pre ktorú nás môžu tu na zemi považovať za najmenších a posledných. V jeho očiach sme však už teraz tí najväčší, a tak to bude aj v jeho nebeskom kráľovstve.

Nebeský Otče, svet je posadnutý túžbou po sláve a moci. Tiež by som rád niečo znamenal. Vďaka, že som Tvojím dieťaťom. Princ v nebeskom kráľovstve, to je viac, než by som mohol dosiahnuť tu na zemi. Uč ma, prosím, detskej pokore.

Vlastimil Fürst st.