Pánova ruka totiž bola s ním… Chlapček rástol a mocnel na duchu. Žil na osamelom mieste až do dňa, keď verejne vystúpil pred Izraelom.

Lukáš 1,66.80

Zachariáš a Alžbeta sa radujú. Narodil sa im syn. Okrem toho sa Zachariášovi vrátila reč. Po deviatich mesiacoch opäť prehovoril. Konečne môže rozprávať o svojom stretnutí s anjelom. Všetkým, ktorí prišli na obrad obriezky, povedal, kto sa pred ôsmimi dňami narodil v jeho rodine.

Všetci pozorne počúvajú. Zo synagógy poznajú proroctvo o prisľúbenom Mesiášovi. Zachariáš sa odvoláva na tieto proroctvá. Jána predstavuje ako toho, kto pripraví cestu pre dlho očakávaného Mesiáša.

Lukáš končí svoje rozprávanie o narodení Jána Krstiteľa krátkym dodatkom: „Pánova ruka bola s ním.“ Dieťa rástlo a pripravovalo sa na poslanie, ku ktorému si ho Pán ešte pred jeho narodením vyvolil.

Z Jána vyrástol muž vzbudzujúci rešpekt. Podľa Lukáša rástol nielen fyzicky, ale aj „mocnel na duchu“. Naučil sa počúvať Boha. Jeho srdce bolo vnímavé aj na tichý hlas Ducha Svätého. V tichu púšte tieto schopnosti ďalej rozvíjal. Do svojho verejného vystúpenia žil v ústraní. Chcel si byť istý, že prehovorí v správnom čase. Preto čakal, kým ho Stvoriteľ vyzve, aby začal kázať a pripravovať židovský národ na príchod Mesiáša.

Podobne ako Ján Krstiteľ, aj ja som povolaný pripravovať svojich blízkych na príchod Ježiša. Ak to chcem robiť dobre, musím rásť a „mocnieť v duchu“. Moje srdce musí načúvať tichému hlasu Ducha Svätého, aby som rozpoznal správny čas, keď mám k svojmu kázaniu životom pridať vhodné slová. Slová, ktoré mojich blízkych zachránia pre večný život.