Ďakujeme Bohu za vás všetkých vždy, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách; ustavične pripomíname pred Bohom a naším Otcom dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista. Vieme, bratia Bohom milovaní, o vašom vyvolení. (1Tim 1,2-4)

Počul som už veľa kritiky na cirkev. Vždy je čo kritizovať, pretože cirkev tvoríme my, hriešni ľudia. Nemám na mysli konštruktívnu kritiku, ktorá má za cieľ nápravu toho, čo je zle. Skôr poukazujem na ohováranie, ktoré búra a ničí vzťahy.
Nemalo by nás prekvapiť, že deštruktívna kritika prichádza od ľudí zvonku. Veľa z nich cíti, že keby sa stali súčasťou Ježišovej cirkvi, vyriešili by tým svoju budúcnosť aj veľa problémov. Súčasne sa tomuto kroku bránia, lebo si uvedomujú, ako by život s Bohom zmenil ich život. Preto sa teda snažia na cirkvi nájsť niečo, čím pred svojím vlastným svedomím ospravedlňujú svoje váhanie.
Závažnejším problémom je, keď cirkev kritizujem ja, ktorý by som ju mal brániť. Stáva sa to, keď sa zameriam na seba a svoj výkon. Je totiž ľahšie porovnávať sa s nejakým hriešnikom ako s dokonalým Kristom.
Pavol ma učí inému pohľadu na cirkev. Praje si, aby som sa naučil v „hriešnych nádobách“, s ktorými sa v cirkvi stretávam, vidieť „vyvolené“ deti. Veľmi to pomôže aj mne samému.
Ako to myslím? Ak uverím, že môj nedokonalý duchovný súrodenec môže byť spasený, zrazu zakúsim radosť z vlastného spasenia. Nie pre svoju vlastnú dokonalosť, ale vďaka svätosti, ktorú mi v tej chvíli prepožičia môj Boh.

Bože, mám radosť, že som členom Tvojej veľkej rodiny. Chcem Ti dnes robiť radosť. Ďakujem, že mi pomôžeš.

Vlastimil Fürst