Nuž teda, Hospodin, Bože, povstaň na miesto svojho odpočinku, ty i archa tvojej moci. Tvoji kňazi, Hospodin, Bože, nech sa priodejú spásou a tvoji zbožní nech blažene plesajú. Druhá kniha kroník 6,41

Spolužiak na základnej škole sa vyžíval v šikanovaní a zosmiešňovaní druhých. Zameral sa aj na mňa a ja som sa prestal tešiť do školy. Keď to už trvalo pár týždňov, polámal si tento tyran nohu. Spadol z bicykla tak nešikovne, že mal komplikovanú otvorenú zlomeninu stehennej kosti. Vraj skoro vykrvácal.
Vo chvíli, keď nám to triedna učiteľka oznamovala, mi prebehla mysľou myšlienka: „Škoda, že nevykrvácal!“ Mal som jeho urážania plné zuby. Tak veľmi, že som mu dokonca želal smrť.
Neviem, či ste niekedy prežili čosi podobné. Ja však dodnes občas bojujem s tým, aby som niekomu, koho práve „nemusím“, neprial niečo zlé. Pritom Dávid v jednom svojom žalme spieva: „Nech sa zahanbia a zapýria všetci, čo sa tešia z môjho nešťastia. Nech sa odejú hanbou a potupou tí, čo sa povyšujú nado mňa.“ (Ž 35,26)
Možno aj preto sa mi páčia slová Šalamúnovej modlitby. Je totiž lepšie radovať sa z dobrých vecí ako z toho, že sa niekomu inému stalo nešťastie.

Pane Ježišu, nechcem sa radovať zo zla, ale občas sa mi to ešte podarí. Radšej sa chcem tešiť z dobra, no nie vždy sa mi to darí. Verím, že s Tebou sa to bude každý deň zlepšovať.

Vlastimil Fürst