Ustavične sa radujte. (1Tes 5,16)

Niekedy nie je ľahké radovať sa. Ak máme smutné obdobie, nie je nám do smiechu. Spoločnosť veselých ľudí nám vtedy môže byť nepríjemná. Závisí to od povahy človeka. Niekto je vážnejší, niekto hravejší, uvoľnenejší. Radosť môže mať rôzne podoby – od hlasného smiechu až po tichý vnútorný pocit spokojnosti.
Mňa poteší dobrá kniha, film, stavanie lega s deťmi, veselá sánkovačka (keď deti pištia od radosti), pekný večer s manželkou, vydarená práca, ocenenie, basketbalový zápas, vtip… Čo poteší vás a kedy ste sa vôbec naposledy radovali?
Niekedy kladieme v cirkvi veľký dôraz na to, aby sme sa zaujímali jeden o druhého, všímali si potreby iných a reagovali na ne. Vďaka Bohu, že nás k tomu vedie. Nezabúdajme pritom na jednu vec. Kto sa má v prvom rade postarať o mňa? Zrejme ja sám. A vy zase o seba. Občas sa spoliehame na iných s naivnou predstavou, že si všimnú naše trápenie a potreby a pomôžu nám. Je pekné, keď to niekto urobí a keď sa tak správame aj my k iným. V prvom rade sa však má postarať každý sám o seba. Počnúc svojou vierou, spasením až po to, aby sme našli dôvod na radosť a spôsob, ako ju prejaviť. Neviem, od koho som počul myšlienku, že samotný človek je pre seba niekto, s kým musí vydržať v živote najdlhšie. Preto by bolo dobré, aby sme sa naučili vychádzať sami so sebou a dokázali byť aj sami. Dokázali sa radovať a postarať sa o seba. Práve vtedy, keď napriek problémom budeme mať v sebe pokoj a radosť, budeme pre iných najlepšou inšpiráciou na ich ceste k Bohu.

Nás Otče, ďakujem Ti, že nás učíš radovať sa. Pomôž mi, prosím, aj dnes sa aspoň chvíľu radovať z celého srdca.

Vladimír Korpáš