Prečo si skľúčená, moja duša, prečo sa znepokojuješ? Čakaj na Boha, ešte mu budem ďakovať, svojmu Spasiteľovi, svojmu Bohu. Žalmy 43,5

„PREČO?“ Slovo, ktorým sa pýtame na dôvody nášho životného údelu aj na dôvody nezasahovania Boha do našej ťažkej situácie. Domnievame sa totiž, že to je to najdôležitejšie, čo potrebujeme vedieť. Akoby oboznámenie sa s dôvodom problém vyriešilo. Pisateľ žalmu si túto otázku kladie tiež: „Prečo si ma zavrhol?“ (v.2). No potom akoby si uvedomil nefunkčnosť a zbytočnosť takejto otázky a kladie inú. Tiež sa začína slovom „prečo“. Rovnaké slovo, ale v úplne inej súvislosti!
Prečo sa vlastne tak trápim? Prečo sa tak znepokojujem? Veď poznám Boha. Je aj mojím Bohom a záleží mu na mne. On je môj záchranca, s ktorým mám skúsenosti. Prečo nie som trpezlivejší, keď viem, že „Ty si mi, Bože, útočiskom“ (v. 2)? Prečo nie som ochotný viac čakať na zásah svojho Boha? Prečo si ku všetkému trápeniu ešte pridávam ďalšie, vyplývajúce z mojej nedôvery a netrpezlivosti? Tým druhým „prečo“ lieči žalmista to prvé „prečo“.
Bolo by dobré, aby sme aj my k tomu prvému „prečo“, ktoré prichádza akosi samozrejme a často aj nechtiac, pripojili druhé „prečo“. Pretože to druhé „prečo“ uľahčuje náš údel.

Pane, pomôž mi, aby som svoju otázku zameral tým správnym smerom.

Jan Dymáček