Keď uplynuli dni ich očisťovania podľa Mojžišovho zákona, odniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi… a aby obetovali pár hrdličiek alebo dva holúbky, ako káže Pánov zákon. V Jeruzaleme vtedy žil človek menom Simeon. Bol to človek spravodlivý a bohabojný, očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol s ním. Duch Svätý mu zjavil, že nezomrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Evanjelium podľa Lukáša 2,22-26

Ježiš a jeho rodina boli Židia. Rešpektovali obradný zákon, ktorý dal samotný Ježiš pred 1500 rokmi Mojžišovi. Asi mesiac po Ježišovej obriezke (bola vykonaná na ôsmy deň po narodení, pozri Lukáš 2,21) ho rodina vzala do chrámu v Jeruzaleme na obrady spojené s očisťovaním matky a zasvätením jej prvorodeného syna.
K návšteve chrámu došlo nepochybne pred príchodom mudrcov. Rodičia by určite nešli do Jeruzalema, keby bol Herodes už informovaný o Ježišovi. V podstate bezprostredne potom, čo mudrci odišli, aj oni opustili Betlehem a vydali sa do Egypta.
Počas svojej návštevy chrámu sa stretli so Simeonom. Bol to zbožný muž, ktorý patril k malej skupine Židov, ktorí verne študovali proroctvá týkajúce sa Mesiáša („potešenie Izraela“). Ďalšou z nich bola Anna, prorokyňa, ktorá trávila prakticky všetok svoj čas v chráme a hovorila o prichádzajúcom vysloboditeľovi každému, kto bol ochotný počúvať ju. (verše 36-38)
Simeon dostal od Boha jedinečné posolstvo: nezomrie, kým neuvidí dieťatko Krista. Keď sa Simeon stretol s Ježišom, požehnal ho slovami, že teraz videl Božie spasenie (verš 30), „svetlo na zjavenie pre pohanov a slávu pre tvoj ľud Izrael“. (verš 32) V tomto vyhlásení prekročil staručký Simeon obvyklé chápanie Židov, ktorí až príliš často hľadali svojho vlastného vysloboditeľa, nie Spasiteľa všetkých ľudí. V inšpirovaných Simeonových slovách sa objavuje pravda o tom, že jeho vtelenie prinesie vykúpenie všetkým – Židom aj pohanom.
To je poučenie aj pre nás. Ako členovia Božej rodiny si môžeme Ježiša až príliš privlastňovať. Ako by patril len nám a tým, ktorí zmýšľajú a veria rovnako ako my. Máme sklon vidieť ho ako nášho Spasiteľa. Simeonove slová nám pripomínajú, že Ježiš je Spasiteľom všetkých, ktorí prijímajú jeho i to, čo vykonal na kríži.
Simeon upozorňuje na to, že od nášho vzťahu k Ježišovi závisí, či padneme alebo vstaneme. (verš 34) To sú závažné slová. William Barclay poukazuje na to, že „nejde ani tak o to, že Boh súdi človeka; človek samotný vynáša súd nad sebou – týmto súdom je jeho reakcia na Ježiša Krista.“