Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: „Priateľ, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám ho čím ponúknuť.“ A on zvnútra odpovie: „Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú už so mnou v posteli…“ Hovorím vám: Keď aj nevstane a nedá mu preto, že je jeho priateľom, vstane a dá mu, čo potrebuje, pre jeho neodbytnosť.

Luk 11,5–8

Kristus predstavil muža, ktorý prosí o niečo, čo chce dať ďalej. Musí dostať chlieb, pretože inak by nemohol pohostiť oneskoreného unaveného pútnika. Sused sa nechcel dať vyrušiť, no prosbe svojho priateľa nakoniec predsa len vyhovel a dal mu, o čo žiadal.

Podobne mali aj učeníci prosiť Boha o jeho požehnanie. Neraz sa ocitnú v nepredvídanej situácii a uvedomia si svoju nedostatočnosť. Prídu k nim ľudia, ktorí túžia po chlebe života a oni pocítia, akí sú bezmocní a bezradní. Učeníci musia prijímať duchovný chlieb, inak nebudú mať čo ponúknuť. Nikto nemal od nich odísť hladný.

Sused z podobenstva však nevystihuje Božiu povahu. Poučenie v tomto prípade neplynie z prirovnania, ale z protikladu. Sebecký človek splnil naliehavú prosbu, len aby sa zbavil žiadateľa, ktorý mu rušil nočný odpočinok. Boh však dáva ochotne. On ako súcitný Otec chce splniť svoje dobrodenie, aby sme sa mu podobali tým, že budeme dávať a slúžiť iným. (KP 104.105; COL 141)

Drahý Bože, ďakujeme, že ochotne dáváš. Chceme sa Ti podobať.