Beda vám, slepí vodcovia, ktorí hovoríte: Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale toho, kto by prisahal na chrámové zlato, toho to už zaväzuje. Blázni a slepci, čože je väčšie: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje? Alebo: Kto by prisahal na oltár, to nič nie je. Ale toho, kto by prisahal na dar na ňom, to ho už zaväzuje. Slepci, čože je väčšie: dar, alebo oltár, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom. A kto prisahá na chrám, ten prisahá naň i na toho, kto v ňom prebýva. A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, kto na ňom sedí. Mat 23,16-22

Veríte politikom, ktorí počas predvolebnej kampane sľubujú, že keď im dáte svoj hlas, zaistia vám raj na zemi? Veríte všetkému, čo je napísané v novinách alebo čo počujete v televízii? Veríte ľuďom, keď vám niečo hovoria? Občas mám pocit, že žijem v bláznivej dobe. Slovo, sľuby, dokonca ani písomné zmluvy neplatia. S dobrým advokátom sa dnes nikto nemusí báť polície ani súdov. Jediný strach, ktorý dnes ľudia majú, je obava, že stretnú človeka, ktorý vie obchádzať zákon šikovnejšie než oni a ešte k tomu na ich účet.
Keď som čítal Ježišovo hodnotenie farizejov a zákonníkov, mal som zrazu pocit, že je to opis dnešnej spoločnosti. „Beda vám, slepí vodcovia, ktorí hovoríte: Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale toho, kto by prisahal na chrámové zlato, toho to už zaväzuje. Blázni a slepci, čože je väčšie: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje? Alebo: Kto by prisahal na oltár, to nič nie je. Ale toho, kto by prisahal na dar na ňom, to ho už zaväzuje. Slepci, čože je väčšie: dar, alebo oltár, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom. A kto prisahá na chrám, ten prisahá naň i na toho, kto v ňom prebýva. A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, kto na ňom sedí.“ (Mat 23,16-22) Rozmýšľam, či by som chcel mať vodcu, pri ktorom by som sa vždy musel presvedčiť, či to, čo hovorí, myslí vážne. Dokonca aj pri prísahe by som musel skúmať, aký stupeň pravdivosti jej môžem prisúdiť. Mám rád ľudí, ktorí hovoria to, čo si myslia, a ja tomu môžem veriť.
Vo svojom príhovore sa Ježiš vracia k niečomu, čo už spomínal v slávnom „Kázaní na vrchu“. Vtedy sa vyjadroval k výkladu Mojžišovho zákona. Všímal si práve hodnotu a vierohodnosť nášho slova. „Ďalej ste počuli, že otcom bolo povedané: Nebudeš krivo prisahať, ale splníš Pánovi svoje prísahy. Ja vám však hovorím, aby ste vôbec neprisahali; ani na nebo, lebo je Božím trónom, ani na zem, lebo je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, lebo je mestom veľkého Kráľa. Neprisahaj ani na svoju hlavu, lebo nemôžeš ani jeden vlas urobiť bielym alebo čiernym. Vaša reč nech je: Áno — áno, nie — nie. Čo je navyše, pochádza od zlého.“ (Mat 5,33-37) Pamätám si, ako som raz zistil, že ktosi o mne šíri nepravdivé informácie. Zisťoval som zdroj ohovárania. Keď som sa dostal k prameňu a tomu človeku s klebetným jazykom som dokázal, že klame, vyhlásil: „Buď rád, že je to len klebeta. Predstav si, čo by bolo, keby to bola pravda!“ Ako kresťania by sme mali mať takú povesť, že nám ľudia budú veriť aj bez prísahy. Ak poviem áno, malo by to skutočne znamenať áno. Nie by malo vždy znamenať nie. A keď neviem, mal by som povedať neviem.

Pane Ježišu, vieš, že chcem hovoriť pravdu. Nie je to vždy ľahké. Pomôžeš mi, prosím, aby som to dokázal?