Ale on, aby sa ospravedlnil, ďalej sa pýtal Ježiša: A kto je môj blížny? Nato Ježiš začal rozprávať: Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a dostal sa do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel touto cestou kňaz, ktorý ho síce videl, no obišiel ho. Takisto aj levita; keď prišiel na to miesto a uvidel ho, obišiel ho. No prišiel k nemu aj istý pocestný, Samaritán. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím. Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? On povedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. A Ježiš povedal: Choď a rob podobne! (Luk 10,29-37)
Rád by som sa týmto neobyčajným príbehom s dobrým koncom poďakoval svojmu anonymnému malému záchrancovi, z ktorého je dnes už určite dospelý mladý muž.
Keď som 14. januára 2006 nastupoval do auta, netušil som, aký dramatický deň ma čaká. Mal som naplánovanú cestu do južných Čiech. Ako hospodár Českého združenia CASD som tam mal kúpiť byt. Bol som dohodnutý s maklérkou, ktorá mi pomáhala pripravovať zmluvy, že tam pôjdeme spolu.
Byt stál 700-tisíc korún. Aj keď nebolo zvykom mať pri sebe peniaze v hotovosti, tentoraz sme uvažovali, že ich vezmem so sebou. Na poslednú chvíľu som si to z bezpečnostných dôvodov rozmyslel a pripravil len poukážku, ktorú som radšej ešte nepodpísal. Rozhodol som sa, že ju podpíšem až na mieste.
Skôr, ako som ráno pred ôsmou vyrazil, ešte som sa zastavil v kancelárii firmy, kde ma už čakala maklérka. Sadla si do auta vedľa mňa a ja som na chvíľu vystúpil, vyzliekol si kabát a odložil ho na zadné sedadlo. Následne som nastúpil, pripútal sa a chcel naštartovať. Vtom do nášho auta na zadné sedadlo vletel chlap s kapucňou na hlave. Namieril na mňa pištoľ a šialene reval: „Peniaze, peniaze, lebo vystrelím…“ Všetko sa odohralo tak rýchlo, že som nestihol ani zareagovať, pretože som hneď nato dostal pažbou pištole obrovskú ranu do zátylku hlavy. Moja spolucestujúca nenápadne opustila auto a plazila sa preč. Zlodej rýchlo chytil tašku a utiekol, pričom z vedľajšej ulice som už len začul pískanie pneumatík.
Šokovaný a krvácajúci som vystúpil z auta a rozhliadal sa okolo seba, no nebol som schopný vydať čo i len hlások. Krv mi stekala po košeli. Pozeral som sa na niekoľkých ponáhľajúcich sa ľudí, ktorí pri pohľade na mňa sklopili zrak a pridali do kroku. Zrejme ich čakalo v zamestnaní niečo naozaj dôležité a nemali čas zdržiavať sa so mnou a špiniť si ruky.
Nemal som ani silu požiadať niekoho o pomoc, iba som stál a tupo civel pred seba. Zrazu sa pri mne zastavil asi jedenásťročný chlapec. Mysľou mi prebehlo, že asi nepatril medzi najvzornejších žiakov, lebo pravdepodobne zaspal a šiel neskoro do školy. Bolo po ôsmej hodine ráno.
„Pane, nepotrebujete pomoc?“ spýtal sa. Poprosil som ho, aby zavolal na políciu, čo hneď urobil. Potom už všetko nabralo rýchly spád. Prišli policajti, zdravotníci a o chvíľu som už bol v nemocnici, kde mi zašili hlavu.
Dodnes mám z tejto udalosti dve pamiatky. Prvou je jazva na hlave a druhou zvyk zamykať všetky dvere po nástupe do auta. Napokon sa všetko dobre skončilo. Ja som sa uzdravil a kúpil si novú tašku i diár. Bola to jediná vec, ktorú som v taške mal, keďže doklady s peňaženkou som mal v kabáte. A ten si zlodej nevšimol.
Mojím milosrdným samaritánom sa stal malý chlapec, možno záškolák. Ďakujem Bohu zaňho, ale aj za ochranu.
Svätý Bože, nie je v ľudských možnostiach vyjadriť Ti vďačnosť za Tvoje konanie. Prosím Ťa, pomôž mi byť dennodenne v mojich neprávostiach milosrdným samaritánom, ktorý bude citlivý na potreby iných, aj tých zdanlivo úplne najmenších ľudí.
Pavel Zvolánek
