Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň? (1Kor 15,55)

Prečo verím v Boha, „ktorý bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný“? Pretože viem, že Boh je ochotný ísť so mnou aj tou najosamelejšou cestou, ktorou musí ísť každý človek sám. Je to cesta, ktorá vedie do neznáma, do temnoty, hrobu. Kresťanské vyznanie viery často vstupuje na tenký ľad plný paradoxných vyjadrení. Každý neopatrný krok znamená možnosť preboriť sa. Ježiš je s Otcom rovnakej podstaty, a preto je nesmrteľný. Zároveň veríme, že Jeho utrpenie nebolo len zdanlivé (dokein) a smrť nebola len hrou.
Strach zo smrti je určujúci prvok nášho bytia. Veľmi dobre si pamätám okamih, keď mi ako dieťaťu došlo, že pominuteľnosť sa týka aj mňa. Prežil som uvedomenie si vlastnej smrteľnosti. Takže sa to týka aj mňa. No naša spoločnosť nechce poznať smrť. Tá je vyhostená, ako vysvetľuje vo svojej knihe profesorka Šiklová. Postoj nás všetkých v geniálnej skratke vystihuje Woody Allen: „Nemám strach zo svojej smrti, len nestojím o to tam byť, keď to príde.“
Jedným z najsilnejších momentov Ježišovho príbehu je pre mňa Jeho odvaha čeliť smrti. Netrval na svojom živote natoľko, aby bol ochotný uhnúť z cesty, ktorou chcel ísť. Kŕčovité držanie sa života vedie ku kŕčovitému žitiu. Viera však dáva silu nepopierať smrteľnosť a zároveň nebyť smrťou ochromený a porazený. Ježiš bol ochotný smrťou prejsť a vrátiť sa do života, preto je jeho nasledovanie vlastne cestou k smrti s nádejou na vzkriesenie.
Dovolím si svoje dnešné uvažovanie o posledných veciach ukončiť výrokom majstra Jána Husa z listu z Kostnice. Kiež by bolo mottom nás všetkých. Žilo by sa nám lepšie. „Lépe jest dobře zemříti, nežli zle živu býti.“

Ježišu, môj Pane, som rád, že si prešiel smrťou a vzkriesením. S Tebou sa nemusím báť posledných chvíľ svojej pozemskej púte. Na rozdiel odo mňa, Ty si už to, čo mi naháňa strach, zažil. Vieš aj to, aké to je, keď sa človek prebudí do nového života. Teším sa na chvíľu, keď bude smrť navždy porazená.

Michal Balcar