Vrátili sa od hrobu a všetko porozprávali Jedenástim a všetkým ostatným. Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova a s nimi aj ostatné, ktoré to rozprávali apoštolom. Ale tým sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im.

Lukáš 24,9–11

Jedenásti apoštoli sa spolu s ďalšími Ježišovými nasledovníkmi skrývajú v dome. Za zamknutými dverami sa cítia aspoň trochu bezpečne. Smútia nad smrťou svojho Majstra. Prosia Boha, aby ich ochránil pred tými, ktorým bol Ježiš tŕňom v oku.

V tom čase sa niekoľko žien z Galiley natešene vracia od prázdneho hrobu. Vedia, kde sú skrytí učeníci. Vedia, aký smútok a strach prežívajú. A tak sa ponáhľajú za nimi, aby im oznámili dobrú správu, že Ježiš žije. Chceli im čo najskôr povedať, aby prestali smútiť nad stratou Mesiáša.

Konečne dorazili k apoštolom. Celé zadýchané im odovzdávajú odkaz. No učeníci na ne len nechápavo hľadia. Z ich tvárí možno vyčítať, čo si o ženách myslia. Nebolo to asi nič pekné.

Všetci, ktorí sa skrývali v tejto veľkej miestnosti, sa mohli začať radovať ako galilejské ženy. Stačilo len uveriť tomu, čo počuli. Určite by si spomenuli, že Ježiš to predpovedal. Ale oni ženám neverili.

Prečo nám niekedy pravda a dobrá správa pripadajú ako hlúposť? Prečo sa usmievame, keď nám ľudia rozprávajú o svojej skúsenosti s Ježišom? Prečo im neveríme? Ochudobňujeme sa tak o radosť a šťastie, ktoré by sme mohli s nimi prežívať. Ak nedáme Ježišovi šancu, prídeme o veľa radosti a šťastia. Nie je to škoda?