Keby sa prehrešil tvoj brat, choď za ním a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. Mat 18,15

Keď niekto, koho máme radi, urobí chybu, určite nám to nie je jedno. Ježiš nám radí, aby sme ho na jeho chybu upozornili osobne, v súkromnom rozhovore. Je väčšia šanca, že nás vypočuje.
Niekedy naša snaha vyjde nazmar. Druhá strana nepokladá svoj pohľad na danú vec za chybný. Čo v takom prípade? Máme našu snahu o nápravu „zabaliť“? Vzdať sa? Ježiš hovorí: „Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každá výpoveď bola založená na svedectve dvoch alebo troch svedkov.“ (Mat 18,15) V Ježišových slovách je zaujímavá „matematika“, ktorá nás privádza k zvláštnemu zisteniu. Kedysi som si myslel, že títo svedkovia sú na to, aby potvrdili moju pravdu. Potom som si však všimol zvláštnu vec – zaujímavé „počty“. Podľa Ježiša mám na ďalšiu návštevu vziať so sebou jedného alebo dvoch ľudí, aby bola k dispozícii výpoveď dvoch alebo troch svedkov. Z toho vyplýva, že svedkom mám byť aj ja! V texte nejde o mňa, ale o toho, kto si nechce dať povedať, keď ho upozorním na jeho hriech.
Spomenul som si na jeden spor s manželkou. Prišla za mnou s tým, že sa jej nepáči, keď… Ja som mal pocit, že nemá pravdu. Je to predsa presne naopak. To ona… Bolo to v čase, keď sme mali doma už dvoch dospievajúcich synov. Najprv som sa opýtal staršieho, a potom aj mladšieho, ako to vidia oni. Obaja dali za pravdu mamičke. Ja som musel kapitulovať. Mal som svedectvo troch ľudí proti jednému – svojmu. Myslím, že práve na to myslel Ježiš, keď nás vyzval, aby sme sa nebáli prizvať k pokusu o záchranu nášho brata ďalších ľudí. Viac hláv nielen viac vie, ale ak niečo potvrdia viacerí, má to aj väčšiu výpovednú hodnotu.
Nezabúdajme pritom na ďalšiu Ježišovu radu, o ktorej sme už spolu hovorili: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. V tom je celý zákon i proroci.“ (Mat 7,12) Tieto slová mi v minulosti neraz pomohli v situáciách, keď som musel riešiť závažné problémy so správaním ľudí, ktorí navštevovali moje zbory.
Vtedy som si povedal: „Keby som bol ja v situácii tohto človeka, čo by som čakal od svojho kazateľa? Prial by som si výsluch? Očakával by som, že za mnou príde s množstvom dobrých rád? Alebo by som potreboval počuť pravdu a súčasne s ňou aj povzbudenie? Túžil by som po spoločnej modlitbe?“ Problémom mnohých kresťanov je ich zvláštny pocit zodpovednosti za iných. Seba vidia v role strážcov, ktorí musia pozorne sledovať konanie iných. Keď sa niekto potkne, hneď ho navštívia a dajú mu „kázanie“ o tom, čo všetko musí vo svojom živote zmeniť.
Áno, Boh si praje, aby sme sa navzájom napomínali, keď je to potrebné. Ale praje si aj to, aby sme sa v problémoch povzbudzovali. Napomínať a zmalomyseľňovať totiž vie aj diabol. Len Svätý Duch vie súčasne napomenúť i povzbudiť.

Pane, ďakujem, že ma učíš trpezlivosti v práci s nedokonalými ľuďmi. Ďakujem, že máš so mnou trpezlivosť a že ma napriek mojim chybám miluješ. Som rád, že si mojím Učiteľom a Priateľom.