Zákonníci i farizeji začali uvažovať a hovorili si: Kto je to, že sa takto rúha? Kto môže odpustiť hriechy okrem Boha? Lukáš 5,21

Ak trpíme za svoje „hriechy“, je to zlé. Ešte horšie je, keď sa nám niekto za dobré oplatí zlým. S tým sa človek vyrovnáva oveľa ťažšie.
Ježiš učí v jednom väčšom dome v Kafarnaume. Zrazu mu ktosi cez rozobratú strechu spustí k nohám nosidlá s ochrnutým mužom. Ježiš chorému človeku pred očami všetkých odpustí hriechy. To je šok – keďže všetci veľmi dobre vedia, že túto moc má jedine Boh.
Najviac sú pohoršení židovskí duchovní. Za rúhanie poznajú jediný trest – smrť. V tej chvíli sa v ich mysli prvýkrát zrodí myšlienka, že Ježiša sa treba zbaviť.
„Keď sa nechce, je to horšie, ako keď sa nedá!“ Je to pravda. Neraz som bránil iným v tom, aby mi pomohli. Výsledok? Zbytočne som trpel.
Prečo sa takto správame? Niekedy nám bránia tradície, inokedy náš rozum, emócie alebo márnomyseľné ego. Za naším odmietnutím sa často skrýva obava, že zostaneme niekomu príliš zaviazaní.
Umeniu prijímať „dobro“ od druhých sa musíme učiť. Ako? Napríklad tak, že aj my budeme voči nim „dobrí“. Pomôže nám to v situáciách, keď budeme mať niečo prijať. Umenie dobro dávať a dobro prijímať prináša do života radosť. Okrem toho nám pomáha lepšie znášať situácie, keď našu snahu niekto nepochopí.

Bože, viem, ako to bolí, keď sa za dobro odplácam zlom. Pomôž mi, aby som to nerobil, a uč ma prijímať dobro od Teba i od ľudí.