Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. Toho, kto zvíťazí, posadím so mnou na svoj trón tak, ako som ja zvíťazil a zasadol som so svojím Otcom na jeho trón. Zjavenie 3,20.21

Spoločná večera bola v starých kultúrach významná spoločenská udalosť. Pri večeri sa často uzatvárali zmluvy o tom, že hostiteľ a hosť si budú v budúcnosti navzájom pomáhať.
Stav súčasného kresťanstva charakterizoval Boh pred dvoma tisíckami rokov ako „vlažný“. Pretože kresťania nebdejú, Ježiš sa ich snaží prebudiť z duchovného spánku. Každý deň klope na dvere nášho srdca a dúfa, že mu otvoríme.
Ak Ježišovi otvorím dvere svojho života, uzavrie so mnou zmluvu. Stane sa garantom môjho víťazstva a spasenia. Vďaka zmluve so Stvoriteľom už nemusím prežívať neistotu, čo sa týka mojej budúcnosti. Môžem si byť istý, že patrím do Božej nebeskej rodiny. So svojím Bohom budem prežívať večnosť napriek tomu, že nie som dokonalý. Práve v tejto zmluve vidím zásadný rozdiel medzi kresťanstvom a inými náboženstvami.
Neraz som sa stretol s otázkou: „Bude môj otec v nebi, keď…?“ To závisí od toho, či „večeral s Ježišom“, alebo nie. Nemyslím si, že v nebi budú len kresťania. Ale iba oni umierajú s istotou, že Ježiš sa postaví nad ich hrobom a povolá ich k večnému životu.

Pane Ježišu, pozývam ťa do svojho života. Vstúp do môjho vnútra. Chcem, aby si v ňom trvalo prebýval, pretože potrebujem Tvoju pomoc.