Keď jedli, vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom so slovami: Vezmite, jedzte, toto je moje telo. Potom vzal kalich, vzdal vďaku a dal im ho so slovami: Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem s vami piť nový v kráľovstve svojho Otca. Nato zaspievali chválospev a vyšli na Olivový vrch. Mat 26,26-30

Ježišova veľkonočná hostina s učeníkmi prebieha podľa tradičných zvyklostí. Pre učeníkov je to ďalšia Veľká noc, ktorú prežívajú s Ježišom. Jedia baránka a vôbec si neuvedomujú, že baránok je symbol obete, ktorú o niekoľko hodín podstúpi ich Učiteľ.
Ježiš vie, čo ho čaká. Počas večere sa mu neraz vybaví kríž, na ktorom zomrie. Znova by mohol rozprávať o svojej smrti. Vie však, že je to zbytočné. Keď sa veľkonočný hod baránka chýli ku koncu, urobí niečo, čo sa vymyká obvyklej praxi. „Keď jedli, vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom so slovami: Vezmite, jedzte, toto je moje telo. Potom vzal kalich, vzdal vďaku a dal im ho so slovami: Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem s vami piť nový v kráľovstve svojho Otca. Nato zaspievali chválospev a vyšli na Olivový vrch.“ (Mat 26,26-30) Bolo by zaujímavé vedieť, o čom učeníci rozmýšľali, keď z rúk svojho Majstra prijímali symboly Božieho kráľovstva. Uvažovali o svojich hriechoch? Túžili po odpustení? Alebo sa zaoberali tým, že ako Židia patria k vyvolenému národu? Dnešný text som dlho chápal ako spomienku na chvíľu, keď Ježiš so svojimi učeníkmi uzavrel novú zmluvu, vďaka ktorej sa aj ja môžem stať súčasťou „duchovného Izraela“. Zrazu som si uvedomil, že Ježiš tu pridáva niečo navyše – pozvanie na nebeskú hostinu.
Hostiny sa v Biblii spomínajú pomerne často. Napríklad Dávid napísal: „Prestieraš mi stôl pred mojimi protivníkmi, hlavu mi natieraš olejom, môj kalich preteká. Áno, dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. Vracať sa budem do domu Hospodina, pokiaľ budem žiť.“ (Ž 23,5.6) Aj tu na zemi sa konajú veľkolepé hostiny. Stoly sa prehýbajú pod tiažou dobrôt, z ktorých sa nám krúti hlava. Nebeská hostina však bude iná. Bude sa podobať hostine, ktorú Ježiš prežil so svojimi učeníkmi krátko pred svojou mučeníckou smrťou.
V čom sa budú podobať? Bol to Ježiš, kto umyl učeníkom nohy. Bol to Ježiš, kto obsluhoval pri večeri. On rozdeľoval chlieb a poslal okolo stola kalich s hroznovou šťavou.
Keď sa jedného dňa ocitneme na nebeskej hostine, bude to znova Ježiš, kto nás bude hostiť. V tom je jeho veľkosť. Pozemskí králi sa nechávajú obsluhovať, nebeský Kráľ obsluhuje svojich poddaných. V tom je jedinečný.

Pane, teším sa na chvíľu, keď mi vo svojom kráľovstve podáš kúsok chleba a kalich plný vína. V tej chvíli budem vedieť, že všetko zlé je už za mnou. Budem medzi tými, ktorí prijali pozvanie žiť večne s Ježišom. Škoda, že to nemôže byť už dnes.