Ježiš im povedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“

Lukáš 11,2

Ježiš vo vzorovej modlitbe nevyslovuje Božie meno. Prvá prosba, ktorá by mala zaznieť z našich úst, je: „Posväť sa tvoje meno!“ Pri premýšľaní o modlitbe „Otče náš“ som sa často zasekol práve na týchto slovách.

Najprv som rozmýšľal, o akom mene Ježiš hovorí. Vždy som dospel k záveru, že pravdepodobne narážal na to slávne a zároveň záhadné „JHVH“ – meno, ktorého správnu výslovnosť nepoznáme.

Neskôr som sa zamýšľal nad tým, ako môže byť meno, ktoré je vo svojej podstate sväté, posvätené. Toto meno patrí iba Bohu a má byť oddelené od všetkých ostatných mien. Ak ho vyslovím, mal by som to urobiť s náležitou úctou a rešpektom. Je to predsa môj Stvoriteľ.

Dnes si myslím, že Ježiš nám chce povedať niečo viac. Ako kresťan sa hlásim k Ježišovi Kristovi, Duchu Svätému a Otcovi, ktorý je na nebesiach. Ak to s kresťanstvom myslím vážne, musím urobiť všetko pre to, aby som nepošpinil meno svojho Boha. Moje skutky a slová by mali reprezentovať Stvoriteľa.

Z tohto pohľadu mi prosba „posväť sa tvoje meno“ dáva zmysel. Prosím Boha, aby požehnal moje konanie. Túžim sa správať ako jeho dieťa. Nie vždy sa mi to darí. Preto ho zároveň prosím, aby mi pomohol v tom, čo ešte nedokážem.

Apoštol Pavol napísal: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a usilujem sa o to, čo je predo mnou. Bežím k cieľu pre cenu nebeského Božieho povolania v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 3,13.14) Aj ja chcem hľadieť na to, čo je predo mnou.