V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ, ktorý kázal v judskej púšti: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Evanjelium podľa Matúša 3,1.2

Včera sme začali hovoriť o Jánovi Krstiteľovi, mužovi, ktorý sa nezastavil ani pred náboženskými predstaviteľmi. Bol to kazateľ, ktorý evidentne nechápal pravidlá náboženskej etikety. Vyhlasoval, že kajať by sa mali aj poprední členovia a predstavitelia cirkvi a že Boh ich vlastne ani nepotrebuje, pretože ak sa mu nepoddajú, dobrých Židov (a kresťanov) si Boh môže urobiť hoci aj z kameňov.
Jánovo kázanie sa sústredilo na jedinú požiadavku, ktorá je denne adresovaná aj nám: Kajajte sa, aby vám boli odpustené vaše hriechy. (Mar 1,4)
Slovo pokánie je náboženský termín, ktorý môžeme bežne používať bez toho, aby sme plne chápali jeho význam. Väčšina ľudí zamieňa pokánie za pocit ľútosti nad hriechom. V knihe Cesta ku Kristovi je napísané: „Mnohí… sú zarmútení, že zhrešili, ba prejavujú aj určitú nápravu v obave, že budú trpieť za svoje neprávosti. Toto však nie je pokánie v biblickom zmysle. Zarmucuje ich skôr následné utrpenie než vlastný hriech.“ (CK 16; SC 23)
Halford Luccock správne poznamenáva, že „v Jánovom kázaní pokánie znamená úplnú a trvalú zmenu. Je to povel: Čelom vzad! Je to nové nasmerovanie vôle… Ide v ňom o niečo viac než ľútosť nad vlastnými hriechmi. Ide o morálnu a duchovnú revolúciu. Skutočné pokánie je jednou z najťažších vecí na svete. Napriek tomu je úplne podstatné a nevyhnutné pre akúkoľvek duchovnú zmenu a akýkoľvek duchovný pokrok. Pokánie vyzýva k tomu, aby sme odhodili vlastnú hrdosť a sebaistotu – i sebavedomie, ktoré sme si postavili na základe úspechu a onej najvnútornejšej citadely, ktorou je presadzovanie seba samého.“
Pokánie viedlo Jána Krstiteľa k vyznávaniu hriechov. Vyznanie hriechov však nezačína tým, že Bohu povieme, že je nám niečo ľúto. Prvým krokom skutočného vyznania hriechov je zápas so sebou samým. Počul som ilustráciu, ktorá predstavuje prvý krok k spásnej viere: Istý muž sa raz ráno holí. Ako tak pozoruje v zrkadle svoju tvár, náhle zvolá: „Ty špinavá malá krysa!“ Z tohto priznania sa odvíja vyznanie hriechov Bohu i ľuďom, ktorým sme nejakým spôsobom ublížili.
Jánovo posolstvo vyzýva nás, „špinavé malé krysy“, aby sme prestali ospravedlňovať svoje činy a padli na kolená. Nezáleží na tom, či sú naše hriechy nemravné alebo tzv. „vegetariánske“ (pýcha nad vlastnou dobrotou a náboženskou čistotou). Každý z nás sa dnes potrebuje zamyslieť nad Jánovou výzvou.