Dávid si roztrhol šaty. Podobne urobili aj všetci muži, čo boli s ním. Smútili, plakali a postili sa až do večera pre Saula a jeho syna Jonatána, pre Hospodinov ľud a dom Izraela, pretože padli mečom.

2Sam 1,11.12

Keď do Ciklagu prišiel posol z bojiska, Dávid sa nedočkavo vyzvedal na priebeh boja. Utečenec mu oznámil, že Saul bol porazený a padol a že aj Jonatán bol zabitý. Posol k správe niečo aj pridal. Predpokladal totiž, že Dávid svojho zúrivého prenasledovateľa nenávidel a zabezpečí si jeho vďačnosť, keď sa bude vydávať za kráľovho vraha.

Dávid mal dvakrát možnosť zabiť Saula, no na výzvu svojich druhov, aby to urobil, odmietol zodvihnúť ruku proti tomu, ktorý bol na Boží príkaz povolaný vládnuť nad Izraelom. Teraz sa tu Amálekovec vystatoval, že zabil izraelského kráľa. Sám seba obvinil zo zločinu, ktorý zaslúžil smrť. Dávid povedal: „Tvoja krv na tvoju hlavu, lebo tvoje vlastné ústa ťa usvedčili, keď si povedal: Ja som usmrtil pomazaného Hospodinovho.“ (2Sam 1,13.14.16) Dávidov žiaľ nad Saulovou smrťou bol úprimný a hlboký. Neradoval sa z pádu svojho nepriateľa. Prekážka, ktorá mu bránila nastúpiť na trón Izraela, bola síce odstránená, ale Dávid sa z toho netešil. Kráľova smrť mu vymazala z pamäti Saulovu nedôveru a krutosť a v jeho spomienkach zanechala len to, čo bolo ušľachtilé a kráľovské. (PP 527; PP 694–696)

Drahý Kriste, očisť naše srdce, aby naša láska k ľuďom bola čistá a nezištná.