Potom si kľakol a zvolal silným hlasom: Pane, nezapočítaj im tento hriech. Keď to povedal, zomrel. Skutky apoštolov 7,60

Viem, že mám odpúšťať, ale občas sa mi stáva, že sa zaseknem a jednoducho to nejde. Moja myseľ následne dokáže vymyslieť hromadu argumentov, ktorými podporuje moju neochotu.
Štefana kameňujú nazlostení Židia, ktorí si myslia, že touto vraždou ochránia čistotu Božieho mena. Umierajúci muž ich mohol preklínať, mohol zoslať na ich hlavu oheň z neba. Mohol, ale nič také nerobí. Odpúšťa svojim vrahom a ešte prosí Ježiša, aby im odpustil aj on.
Chápete to? Ja nie. Stačí, keď si predstavím, že by som bol na jeho mieste, a už vo mne vrie krv.
Ako to Štefan dokázal? Mám len jedno vysvetlenie – naučil sa to pri Ježišovi. Slová svojho Spasiteľa bral vážne. V kamennej smršti, ktorá dopadala na jeho telo, zazneli z jeho úst slová, ktoré dokazovali, že je možné milovať aj svojich nepriateľov. Odpustenie je najväčším prejavom lásky k tým, ktorí nás nenávidia tak, že sú ochotní vziať do ruky kameň.
Tesne pred svojou smrťou Štefan nemyslí na seba, ale na tých, ktorí ho kameňujú. Má istotu spasenia, a preto myslí na spasenie svojich vrahov.

Pane Ježišu, odpusť ľuďom, ktorí mi ublížili a možno ešte aj ublížia. Želám si, aby mali rovnakú radosť zo spasenia, akú dávaš Ty mne, keď mi odpúšťaš moje hriechy.

Vlastimil Fürst st.