Nato pán povedal sluhovi: „Vyjdi na cesty a poľné cestičky a koho stretneš, prinúť ho vojsť, aby sa mi naplnil dom.“

Lukáš 14,23

Príbeh, ktorý sme začali včera čítať, má svoje pokračovanie. Na hostinu neprišiel ani jeden pozvaný hosť. Spoločnú hostinu nepovažovali za niečo, pre čo by mali meniť svoj program. Dali tým hostiteľovi najavo, že nie sú jeho priatelia.

Ale jedlo už bolo pripravené. Hostiteľovi by bolo ľúto, keby sa pokazilo. Preto prikázal svojmu sluhovi, aby odišiel a pozval každého, koho stretne. Predovšetkým sa mal zamerať na tých, ktorí boli hladní.

Pán vedel, že tí najchudobnejší neuveria, že sú pozvaní na hostinu. Podľa niektorých prekladov mal sluha niektorých hostí prinútiť. Mal im dať veľmi dôrazne najavo, že sú skutočne pozvaní a že ich pán naozaj považuje za svojich hostí.

Ježiš v tomto príbehu odhaľuje smutnú pravdu. Stvoriteľ od počiatku ponúka, že nás vyslobodí z pasce hriechu a jedného dňa vezme do svojho kráľovstva. Málokto však na túto ponuku reaguje. Málokto ju prijme a využije.

Dejiny kresťanstva ukazujú, že evanjelium boli ochotní počúvať skôr chudobní a chorí, než bohatí a zdraví. Tí prví v ňom videli úžasný spôsob, ako zmeniť svoj údel; druhí majú pocit, že „Božie kráľovstvo“ si môžu zabezpečiť sami už tu na zemi a nepotrebujú k tomu Pána Boha. Stvoriteľ k sebe rád pozýva tých, ktorými svet opovrhuje. Pozýva aj mňa.