Vtedy k nemu prinášali deti, aby na ne kládol ruky a modlil sa. Učeníci im však dohovárali. No Ježiš povedal: Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo. Potom na ne kládol ruky a odišiel odtiaľ. Matúš 19,13-15

V niektorých situáciách pocítim, aké to je, keď človek nie je „vyvolený“. Jednoducho nemôžem mať, čo by som chcel, pretože ponuka je určená pre niekoho iného.
Podobný pocit museli mať matky, ktoré priniesli svoje deti k Ježišovi. Ich túžbou bolo, aby tento výnimočný Majster položil svoje ruky na deti a požehnal im. Narazili však na odpor, lebo Ježišovi učeníci sa domnievali, že ich Majster nemá čas venovať sa deťom.
Učeníci to mysleli dobre, len prihliadali na skutočnosť, že vo vtedajšej spoločnosti sa deti mohli zúčastňovať na náboženskom živote až od dvanástich rokov. Ježiš mal však na to iný názor, lebo jeho ponuka platí pre každého človeka. Je určená mladým aj starým, bohatým aj chudobným, vzdelaným aj jednoduchým. Z jeho kráľovstva nie je nikto vopred vylúčený.
Pre mňa to je dobrá správa. Nepatrím totiž v žiadnom smere medzi výnimočných ľudí. Poznám svoje limity a viem o svojich chybách a nedostatkoch. Napriek tomu mám pri čítaní tohto príbehu vo svojom vnútri pokoj, pretože viem, že Ježiš požehná aj môj život.
Ježiš mi je blízky tým, že svoju pozornosť a svoj čas venuje každému, kto sa na neho obráti. Ak k nemu prídem s úprimným srdcom, pocítim očistenie od hriechov. Navyše okúsim dotyk jeho ruky a prijmem jeho požehnanie.

Bože, ďakujem za to, že každému ponúkaš rovnakú šancu. Pri Tebe nie je nikto taký malý, aby ťa nezaujímal. Pri tebe mám šancu aj ja.