Tu zvolal Ježiš silným hlasom: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Keď to povedal, dokonal. Evanjelium podľa Lukáša 23,46

Tmavá noc v Ježišovej duši pominula. Najťažšia životná kríza sa skončila. Ježiš vie, že Otec ho neopustil. Muky a úzkosť sú preč. V Ježišovej mysli opäť víťazí viera a pokoj a mocným hlasom zvolá: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“
Sú to pozoruhodné slová. Vyriekol ich muž, ktorý sa pred niekoľkými minútami cítil celkom opustený. Sú to slová viery. Ježiš pozná svojho Otca a vie, kam ide.
Ježiš nezomrel ako iní ľudia. My umierame, pretože nemáme na výber. Choroba alebo zranenie nás „dobehnú“, či sa nám to páči alebo nie. Ježiš sa od nás líši aj v smrti. Zomrel dobrovoľne. Sám o sebe vyhlásil: „Otec ma preto miluje, že dávam svoj život, aby som ho opäť prijal. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa ho prijať.“ (Ján 10,17.18) Ježiš vedel, kto je. Vedel aj to, kto je jeho Otec. A vedel tiež, kam odchádza, keď sa odovzdal do Božích rúk a naposledy vydýchol.
Z tejto Ježišovej skúsenosti sa môže poučiť každý jeho nasledovník. Ježišova smrť je jedinečná, pretože bola dobrovoľná. Máme tú prednosť, že sa nemusíme báť smrti. Môžeme k nej pristupovať s rovnakým pocitom víťazstva ako Ježiš.
Podobne ako Ježiš, ani ja sa nemusím báť toho, koho niektorí nazývajú „kráľ strachu“. Ježiš premohol satana. Ten môže síce určitý čas trápiť naše telo, ale nemôže nás odlúčiť od Božej lásky a Ježišovho víťazstva.
Umierajúci Štefan to vedel, preto zvolal: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha. “ (Sk 7,59) Vedel to aj Pavol. Keď sa priblížil čas jeho odchodu, napísal: „Preto aj toto trpím, ale nehanbím sa, veď viem, komu som uveril, a som presvedčený, že on má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa.“ (2 Tim 1,12)
Šťastní a požehnaní sú tí, ktorí idú životom „ruka v ruke“ s Ježišom. Na konci budú vzkriesení k životu na novej zemi.
Aj my vieme, komu sme uverili. Aj my mu môžeme odovzdať svojho ducha, keď príde koniec našej pozemskej púte.