Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená a vaše nohy nech kráčajú po priamych chodníkoch, aby sa to, čo je chromé, úplne nevykĺbilo, ale skôr uzdravilo. Hebrejom 12,12–13

Keď v cirkvi vidíme niekoho duchovne chorého, raneného hriechom, začne na nás doliehať malomyseľnosť alebo otázka „má kresťanstvo vôbec zmysel?“
Jeden manželský pár si večer študoval Bibliu a potom sa rozprávali o duchovných veciach. Po rozhovore šla manželka spať a manžel si zapol počítač. Po malej chvíli sa za ním vybrala, prečo si nejde aj on oddýchnuť a zistila, že pozerá večerný akčný film. Sklamaná sa otočila sa odišla preč. Premýšľala, či tá večerná duchovná chvíľka pri Božom slove mala vôbec nejaký zmysel. Chcela sa postaviť a vynadať mu, no prišlo jej na myseľ, že sama si nie raz počínala rovnako. Začala sa zaňho modliť. Ráno jej manžel povedal, že pri sledovaní filmu premýšľal, prečo stráca čas pozeraním takýchto hlúpostí, že radšej pôjde spať a ráno vstane skôr, aby mal čas na Bibliu.
Sú chvíle, keď naši blízki potrebujú počuť slová pokarhania a sú chvíle, keď máme zodvihnúť svoje ochabnuté ruky, pokľaknúť na kolená k modlitbe a vykročiť k Bohu istým krokom, aby naši blízki, ktorí sú duchovne chromí úplne neochrnuli.

Pane, posilni moje zomdlené srdce a ochabnuté ruky, aby som bol posilou pre zomdlených a moje ruky sa spínali k Tebe v príhovorných modlitbách.

Michal Fulier