… už som sa neradil s telom a krvou. Ani som nešiel do Jeruzalema k apoštolom, čo boli nimi skôr ako ja, ale som odišiel do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku. List Galaťanom 1,16-17

„Pavol mal v púštnej samote veľkú príležitosť o všetkom nerušene uvažovať a rozjímať. Pokojne sa zamýšľal nad svojou minulosťou a úprimne sa za ňu kajal. Celým srdcom hľadal Boha a hľadať neprestal, kým nemal úplnú istotu, že Pán jeho pokánie prijal a hriech mu odpustil. Túžil po uistení, že Ježiš bude s ním aj v jeho nastávajúcej službe. Zbavil sa predsudkov a opustil tradície, ktoré dosiaľ poznamenávali jeho život. Prijal poučenie zo zdroja pravdy. Ježiš mu bol spoločníkom, utvrdzoval ho vo viere a obdaril ho veľkou mierou múdrosti a milosti. Keď sa ľudský duch spojí s Božím Duchom, konečné s Večným, účinok tohto spojenia na ľudské telo, myseľ a dušu je nedoceniteľný. Takéto spojenie je zdrojom najvyššieho vzdelania. Taká je Božia metóda rozvoja.“

Ellen G. Whiteová: Poslovia nádeje, str. 71

Nebeský Otče, každý deň sa chcem pred Tebou na chvíľu zastaviť. Nie vždy sa mi to však darí, pretože zatiaľ nedokážem spoľahlivo rozlíšiť podstatné od nepodstatného. Premeň moje myslenie a uč ma nachádzať správne poradie hodnôt.

Vlastimil Fürst st.