Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a bol už blízko domu, počul hudbu a tanec… Starší syn sa však nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: Pozri, toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, ktorý ti premárnil tvoj majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa. Evanjelium podľa Lukáša 15,25-30

Nie každý má rád oslavy!
Starší syn je jeden z nich. Keď som ako devätnásťročný obrátenec prvýkrát čítal toto podobenstvo, súhlasil som s ním. Mal predsa skvelý argument. Prečo sa radovať z návratu brata, ktorý ľahkomyseľne rozhádzal celý svoj podiel dedičstva? Teraz prišiel domov a rozhádže aj to, čo zostalo pre mňa. Prečo sa z toho radovať?
Myslím, že mu rozumiem! Nezabudnime, prečo sa mladší brat rozhodol vrátiť domov. Bol hladný a na mizine. Čo iné mohol robiť? Nie div, že sa starší brat hneval. Na jeho mieste by som sa hneval tiež.
Prečo oslava, kričí starší syn. Dajte mu, čo si zaslúži! Nechajte ho, aby sa upracoval na smrť. Potom by sa mu možno mohlo ujsť niekoľko odrobiniek zo stola (rozumej z môjho stola).
Priatelia, toto je skvelý opis ľudskej spravodlivosti. Dajte mu, čo si zaslúži. Taká je ľudská logika. Nech každý dostane, čo mu patrí. Otcova logika je iná. Otec hovorí: Dajte mu, čo potrebuje. Dajte mu to, čo si nezaslúži. Dajte mu milosť.
Milosť je niečo, čo náš dobrý a verný príslušník cirkvi nikdy poriadne nepochopil. Vypočujme si jeho výbuch: „Vždy som dodržiaval všetky tvoje mizerné príkazy, ale nikdy si mi žiadnu oslavu neprichystal. Naozaj si myslíš, že mám rád všetku tú svätú pozlátku? Sobotu čo sobotu som s tebou šiel do zhromaždenia, aj keď som neznášal bohoslužbu. Napriek tomu som to robil. To by sa mi predsa malo počítať.
A teraz je tu tento akože tvoj syn. Zatiaľ čo ja som si odstraňoval špinu spod nechtov po ťažkom dni strávenom na poli, on si užíval s dievčatami. Túžil som mať sa tak dobre, ako on. Namiesto toho som otročil na tvojej hlúpej farme. Ja si zaslúžim večierok – ale nikdy si mi nedovolil urobiť si ho.“
Tragédiou príbehu je, že tento dobrý chlapec, ktorý nikdy neopustil otcov dom ani cirkev a ktorý mal všetky privilégiá, otca vlastne nepochopil. Je to hrozne premrhaný čas – stráviť celý život v Otcovom dome a rozmýšľať a vnímať sa ako najatý služobník, nie ako syn či dcéra.