Keď Ježiš skončil s poučovaním svojich dvanástich učeníkov, odišiel odtiaľ učiť a kázať po okolitých mestách. Keď Ján počul v žalári o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov, aby sa ho spýtali: Ty si ten, čo má prísť, alebo máme čakať iného? Mat 11,1-3

Ako kresťania sa dopúšťame jedného veľkého omylu. Je to predpoklad, že velikáni nemajú problém s pochybnosťami. „Keď Ježiš skončil s poučovaním svojich dvanástich učeníkov, odišiel odtiaľ učiť a kázať po okolitých mestách. Keď Ján počul v žalári o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov, aby sa ho spýtali: Ty si ten, čo má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mat 11,1-3) Ján, ktorý vo svojich prebudeneckých kázaniach odvážne pranieroval spoločenské nešváry, zrazu pochybuje. Ján, ktorý pokrstil Ježiša a počul z neba Boží hlas prihovárajúci sa práve pokrstenému Ježišovi: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Luk 3,22), sa pýta, či je Ježiš naozaj Mesiáš. Ján, ktorý neváhal aj svojho kráľa nazvať hriešnikom, pretože žil vo zväzku, ktorý odporoval Božím zásadám, posiela teraz svojich učeníkov za Ježišom, aby mu pomohol vyriešiť jeho pochybnosti.
Práve v tom je jeho veľkosť. O svojich problémoch nediskutuje s ľuďmi, ale obracia sa na toho jediného, ktorý mu môže pomôcť.
Podobne to robil aj kráľ Dávid. Svoje pochybnosti vyjadruje v žalmoch, ktoré vznikli, aby oslavovali Boha za to, že nás nenecháva v našich pochybnostiach. Pozrime sa na jeden príklad. „Počúvaj, Bože, moju modlitbu, neskrývaj sa pred mojou úpenlivou prosbou! Pozorne ma vypočuj a odpovedz mi! Som znepokojený a vzdychám pre krik nepriateľa a útlak bezbožníka. Vháňajú ma do nešťastia a napádajú ma v hneve. Srdce sa mi zviera v hrudi, ovládli ma hrôzy smrti.“ (Ž 55,2-5) V jednom článku na blogu som napísal, že „aj kresťan môže mať strach zo smrti v prípade, keď pripustí, že pravdu môžu mať tí, čo tvrdia, že Boh neexistuje“. V diskusii som potom dostal odkazy, že asi nie som dobrý kresťan a už vôbec nie pastor, keď môžem niečo také napísať. Paradoxne sa ma zastala pani, ktorá nebola kresťanka. „Ja teda neviem… Ak pastor napíše, že tu existuje možnosť, že pravdu môžu mať tí, ktorí hovoria, že žiadny Boh nie je, pre mňa je to známka jeho obrovskej pokory a rešpektu k viere a ľuďom súčasne. Ja som sa pred tou vetou a myšlienkou hlboko sklonila (a ďakujem za ňu). Neznamená to totiž nič iné, než že ,ja sa necítim byť neomylný‘… Veď kto z nás vie, čo je nad nami… Ďakujem za písanie o téme, ktorá sa považuje za tabu. Naozaj ďakujem.“ Veľkosť kresťana sa zistí vo chvíli krízy viery. Čo v takej chvíli urobím? Na koho sa obrátim s prosbou o pomoc? Ján Krstiteľ poslal svojich učeníkov za Ježišom, aby u neho hľadali odpoveď na pochybnosti. Urobil to najlepšie. Lepšie riešenie pochybností neexistuje.
Mnohí velikáni viery prežili opakovane zápas s pochybnosťami. My nie sme o nič lepší. Pochybnosti patria k nášmu životu. Preto by sme nemali byť zaskočení, keď nás niekedy zákerne prepadnú. Pochybnosti sú tu, ale na mne záleží, čo s nimi urobím. Či si ich budem pestovať a rozmaznávať ich, alebo ich odovzdám môjmu Pánovi s prosbou, aby ma ich zbavil.

Pane, túžim po viere, ktorá nebude pochybovať. Skutočnosť je však zatiaľ iná. Keď budú pochybnosti o Tvojej existencii, láske a Tvojom milosrdenstve zase zrážať moju vieru na kolená, buď so mnou a posilňuj ju.