Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz? Evanjelium podľa Matúša 18,21

Peter dáva Ježišovi celkom praktickú otázku. Možno sa divíme, prečo sa na to vôbec pýta. Skúsme si predstaviť, za akých okolností sa to stalo. Ježiš práve hovoril o tom, ako riešiť problémy medzi ľuďmi. Od chvíle, keď ho Ježiš pochválil v Cézarei Filipovej, Petrovi vírili v hlave myšlienky o vlastnej sláve. Odvtedy sa učeníci dohadovali o tom, kto z nich je najväčší.
Peter si bol istý, že on je najdôležitejší. Teraz sa ukáže pred všetkými – aj pred Ježišom, ktorý ho nepochybne za jeho veľkorysosť pochváli.
„Koľkokrát mám odpustiť svojmu bratovi? Azda až sedemkrát?“ Peter nepochyboval o „veľkosti“ svojho vyjadrenia. Odpustiť sedemkrát je predsa veľa. Zvlášť v situácii, keď rabíni učili, že človek nemusí odpustiť viac než trikrát.
Rabín Jose ben Hanina vyhlásil, že „človek nesmie požiadať svojho suseda o odpustenie viac než trikrát“. A rabín Jose ben Jehuda povedal: „Keď sa muž dopustí nejakého previnenia, odpustí sa mu. Keď sa ho dopustí druhýkrát, odpustí sa mu. Keď sa ho dopustí tretíkrát, odpustí sa mu. Ale štvrtýkrát sa mu už neodpustí.“
Biblický podklad pre toto ustanovenie nachádzame v úvodných kapitolách proroka Ámosa. Z často opakovanej formulácie „pre tri hriechy“ národa, „ba pre štvrtý…“ rabíni odvodili, že limitom Božieho odpustenia sú tri zlyhania. Peter v snahe o výnimočnú veľkorysosť zdvojnásobil prijatú židovskú kvótu – a navyše pridal ešte jedno odpustenie. Na tohto skúpeho a výbušného rybára to nebol „zlý výkon“.
Za Petrovou otázkou sa však skrýva ešte niečo, čo ho zaujímalo oveľa viac. Aké sú hranice odpustenia? Kedy si môžem s čistým svedomím druhého človeka „podať“? Alebo inak povedané, kedy môžem byť konečne sám sebou a s čistým svedomím dať druhému, čo si zaslúži?
To sú otázky, na ktoré by každý z nás rád poznal odpoveď. Ježiš nám jednoznačne odpovedá: Nikdy.