Kráčali cestou hore do Jeruzalema a Ježiš išiel pred nimi. Boli znepokojení a tí, čo ich nasledovali, mali strach. Znova vzal k sebe Dvanástich a začal im hovoriť, čo sa má s ním stať…“ (Mar 10,32)

My ľudia mávame strach z rôznych dôvodov. Malý strach zvyčajne mobilizuje naše sily. Veľký strach, naopak, paralyzuje naše schopnosti i odvahu a podráža nám nohy.
Človek nemusí byť trémista, aby niekedy okúsil nepríjemnú pachuť strachu. Bojíme sa neznámej budúcnosti, o svoje deti a blízkych, ale aj o seba.
Nie je hanba báť sa, skôr je slabosťou svoj strach popierať. Čítame, že aj učeníci sa báli. Profesor Roháček uvádza, že sa dokonca desili. V tejto situácii Ježiš objasňuje učeníkom budúcnosť, realisticky, bez prikrášlenia… Nestraší ich, že ich zničí globálna katastrofa. A sami dobre vieme, že často sa nesplní všetko, čoho sa bojíme. Preto netreba veci dramatizovať, aj keď sa hovorí, že strach má veľké oči.
Ježiš nám nevysvetľuje, čo nás každý deň čaká. A tak žijeme v určitej neistote. Aj dnešok je neistý. Môžeme mať viacero dôvodov na to, aby sme sa báli, budúcnosť je však v Božích rukách. Keď sa nás zmocňuje strach, pomôže nám, ak sa zhlboka nadýchneme a uvedomíme si, že zvierajúci pocit v hrdle a zrýchlený tep je len naša reakcia na pocit ohrozenia. Môžeme realisticky zhodnotiť, či je naša obava naozaj opodstatnená a čo môžeme urobiť. Všetko ostatné ponechajme na Pána v dôvere, že On to zariadi tak, ako sám uzná za vhodné.
Behavioristickí psychológovia ukázali, že je možné naučiť sa báť. Na základe toho mi napadá jedna moja skúsenosť. V Starom Smokovci sme šli autom k lanovke na Hrebienok a raz mi tam zhasol motor. Odvtedy sa tadiaľ bojím ísť znovu autom. Dokonca sa začnem potiť aj na iných strmých cestách v obave, či tam moje auto vyjde, alebo nie.

Ďakujem Ti, Pane, že máš náš život v rukách aj vtedy, keď sa bojíme. Pomôž nám, prosím, zniesť a zvládnuť to, čoho sa dnes budeme báť.

Vladimír Korpáš