Keď robíš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých! A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť, a tak dostaneš odplatu pri vzkriesení spravodlivých.

Lukáš 14,13.14

Na hostinu zvyčajne pozývame ľudí, ktorých si vážime a s ktorými máme dobrý vzťah. Do zoznamu hostí často zaraďujeme tých, ktorí by nám mohli byť v budúcnosti nejakým spôsobom užitoční. Je to normálne. Myslím si, že to tak robí každý.

Ježiš to však vidí inak. Svojich poslucháčov nabáda k tomu, aby do svojho domu pozvali úplne iných hostí – tých, ktorí im ich pohostinnosť nikdy neoplatia.

Spomínam si na „bezdomovca“, ktorý sa občas objavil pri našich dverách. Zvyčajne odchádzal s taškou, do ktorej som mu nabalil nejaké konzervy, chlieb, zeleninu a ovocie. Vždy mi zdvorilo poďakoval a povedal: „Nech vám to Pán Boh oplatí.“

Spočiatku mi tieto slová zneli ako fráza. Boh však vypočul jeho krátku modlitbu. To, čo som mu dal, mi nikdy nechýbalo. Skôr som mal pocit, že mám viac.

Ten, kto hostí „chudobných, mrzákov, chromých a slepých“, bude „odmenený pri vzkriesení spravodlivých“. Neveriaci to považujú za „jablká útechy“. Zabúdajú, že existuje aj iná odmena – rozžiarené oči človeka, ktorému niekto pomohol v zúfalej situácii. Vyskúšajte to a dáte mi za pravdu.

Chudobní a zdravotne postihnutí si zaslúžia moju pozornosť. Požehnania, ktoré mi Ježiš dáva, nie sú len pre mňa. Môžem sa podeliť o to, čo som dostal. Nemusím sa báť, že mi to bude chýbať. Tým, ktorí sa nezištne delia, Boh už teraz žehná a „pri vzkriesení spravodlivých“ má pre nich pripravenú ešte väčšiu odmenu.