Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska. (1Ján 4,8)

„Pán Boh je láska…“ Túto a ďalšie piesne som už ako dieťa často počula spievať našu mamu. Bola veriaca, ale na zhromaždenia ani do kostola nechodila. Otec, komunista, jej to zakázal. Časom prišlo obdobie dospievania a jej piesne mi začali prekážať. Nielen piesne, ale aj jej modlitby, keďže u nás doma nemal nikto o Pána Boha záujem. Mama nás však nenútila. Len som ju občas videla, že kľačí a modlí sa. Roky ubiehali a ja som sa vydala. Narodili sa mi deti.
Veľký obrat v mojom živote nastal, keď najstarší, vtedy päťročný syn, ochorel. Lekári nedokázali s určitosťou povedať, či sa uzdraví, alebo zostane na invalidnom vozíku. Vtedy ma začali s Bibliou navštevovať susedia, ktorí patrili k spoločnosti Svedkov Jehovových.
To, čo mi hovorili, spôsobovalo v mojom vnútri ešte väčší zmätok. Musím však priznať, že občas som rozmýšľala o možnosti, že Boh je a že by mohol uzdraviť nášho syna.
Aby toho nebolo málo, tak ani môj zdravotný stav nebol dobrý. Po operácii som odišla do kúpeľov a tam som sa prvýkrát v živote modlila. Skôr som volala k Bohu: „Ak si, daj sa mi poznať!“ Zrazu sa otvorili okenice a uvidela som veľké svetlo. Cítila som teplo, ktoré ma naplnilo. V tej chvíli som vedela, že Pán Boh existuje, je stále rovnaký a má ma rád. Neskôr som začala čítať Bibliu a navštevovať zhromaždenia.

Nebeský Otec, ďakujem Ti, že si uzdravil nášho syna. Ďakujem Ti, že trápenie, ktoré som prežila, mi pomohlo spoznať Ťa a prijať do svojho života. Tebe patrí chvála! Veď Ty si „naše útočisko a sila, najistejšia pomoc v súženiach. Preto sa nebudeme báť!“ (Žalm 46,2.3)

Zdenka